Lezecký klub Humenné

Na deň D som si dal pre istotu tri budíky, lebo by som určite nevstal. Zobudil ma prvý budík, vypol som ho a spal som ďalej. Zobudil ma druhý budík, zas som ho vypol a spal ďalej ale ten tretí ma už naštval, takže už som vstal. Urobil som si rannú hygienu, pobalil som sa a čakal som na Jožka kedy po mňa príde. Prichystal som sa trosku skôr tak som si ešte zdriemol v kresle.

Zrazu je tu deň, na ktorý sme sa veľmi tešili a to: „Náš let do Barcelony“. Ráno naskočiť do vláčika a odviesť sa do Bratislavy, odtiaľ do Viedne a do Barcelony na krídlach vysoko v oblakoch. A prilietame...

Tak toto tu už dlho nebolo. Akcia na ktorú sa nezabúda, začala v sobotu 14. marca o 04:00 hod. nástupom do dvoch áut pred Billou, do ktorých sme naložili ruksaky, skialpy a seba, t.j. Sašo, Kamzik, Paportna, Jonsak, Jurij-Roman a ja Luigi.

Je to úžasné, ako sa príroda dokáže zahrávať s počasím. Fakticky, už nepamätám, kedy som si mohol vo februári príjemne zaloziť na suchých skalách.

Do začiatku zimy ma Robo podpichoval na kúpu skialpového výstroja a nakoľko sú zimy dosť suché a lyžiarske vleky neúnosne drahé na viacdennú lyžovačku, rozhodol som sa pre kúpu tejto báječnej výstroje hneď na konci januára. Typ padol na Liptovský Mikuláš, pretože tu býva (teda aspoň v pracovnom týždni) Duško a pretože on mi mohol najviac poradiť čo a za koľko kúpiť. A myslím, že to bolo správne rozhodnutie.

Pred pár dňami sme s kamarátom vystúpili na vrchol Králického Sněžníka. Cieľom bol východ slnka z vrcholu. Túra bola pekná a máme aj nejaké fotky, tak som sa chcel podeliť...

S veľkou pravdepodobnosťou sa po smrti do raja nedostanem, a tak nezistím, či tam majú ľady. Preto sme sa s Luigim (ktorý tentoraz prišiel na rozdiel od minuloročnej bouldrovej session v Kuničkách) vybrali preskúmať aspoň tie v Slovenskom Raji.

Po štyroch mesiacoch tréningu na lezeckej stene v Humennom sme s Marošom navrhli účasť našich mladých na pretekoch. Je načase si zmerať sily a odhaliť nedostatky v trénovaní, nadviazať nové kontakty a chytiť zdravý, dravý dych do ďalšieho lezenia.

Posledný novembrový víkend bol v znamení snehu a dobrej večernej nálady. Presne ráno o 6.00 zazvonil Duškovi telefón: „Som pod slivkou, Duško.“ „OK idem dole“, znela odpoveď. A tak sme si dali v prítomnosti domáceho vtáka – korely – kávičku a Dušo sa zbalil na cestu smerom na Tri kopy.

V jedno stredajšie popoludnie (22.10.2008) som sedela doma a rozmýšľala čo z víkendom. Po zistení, že bude opäť pekné počasie som zatelefonovala Duškovi a zhodli sme sa, že ideme opäť do Tatier. Stretnutie sme dali na piatok 14.30 hod. na autobusovej stanici v Poprade. Po príchode chalanov sme nasadli na správny autobus a odviezli sa na Bielu vodu. Šofér autobusu bol tak zažratý do šoférovania, že nám zabudol zastaviť a tak sme sa ešte kilometer vracali späť.