Sneh je naša radosť

Posledný novembrový víkend bol v znamení snehu a dobrej večernej nálady. Presne ráno o 6.00 zazvonil Duškovi telefón: „Som pod slivkou, Duško.“ „OK idem dole“, znela odpoveď. A tak sme si dali v prítomnosti domáceho vtáka – korely – kávičku a Dušo sa zbalil na cestu smerom na Tri kopy.

Na vstupnej rampe písalo „Žiarska chata zatvorená.“ A tak sme sa vrátili smerom dole s nádejou, že v spodnom bufete budú nalievať, no mali sme smolu. A v tej smole šťastie. Pri ceste nahor nás prebehol skúter s požehnanou posádkou – obsluhou chaty, kde sme sa potužili na cestu, lebo do takého nečasu rozumní ľudia nechodia. Vonku snežilo a fúkal silný vietor. Ale rumíky hriali a tak sme kráčali smerom na smutné sedlo bokom, cez kosodrevinu v snehu prinajmenšom po dás alebo aj hlbšie. Občas pomohli lne vyčnievajúce konáriky pomocou ktorých sme sa vyťahovali zo snehu. Superná makačka a dobrý tréning na nohy a celé telo. Občas sme si vašľapali na nejakú skalu a sprobovali ako sa cítia artisli. Sneh bol hlboký a mäkučký a skákalo sa ako do perinky. A naučili sme sa bez snežníc alebo skialpov pohybovať v hlbokom a ťažkom snehu. Ako sa to robí? Ta neprezradíme know-how, ne? Šak nech si to skúsi každý sám, bo aj tak by neuveril. Pred zotmením sme sa z polcesty vrátili späť na chatu a po prezlečení do suchého sme s roztrasenými rukami popíjali čajík a dopĺňali tekutú energiu.
Večer sme s Duškom zašli na pizzu a cestoviny a spánkom sme čerpali energiu na budúci deň. Taký nenápadný a známy kopec a toľko námahy to vyžadovalo, než sme vystúpili hore. A ako senzačne sa mení počasie. Dole trochu snehu, vyššie už vyfúkaná tráva a hore vetrisko ako na Chopku (tam furt fúka). No a samozrejme zase čajík a rumík a super partia, s ktorou sme sa zdržali až do noci a vďaka ktorej sa aj odkotúľané koleso z mojej drahej Mareny dostalo skoro na pôvodné miesto. Srdečné DÍK všetkým zúčastneným a pomocníkom.
Tešíme sa aj na budúce :-), lebo len hora s horou sa nezídu (a aj to nie je až tak iste:-) ).
PA PA PA

Jožko