Lezecký klub Humenné

11.11.2009 - 2.1.2010 Všetko začalo odchodom 6.11. z HE cez LM do BA. Prebiehalo to super, iba v Londýne nás trochu preverovali, že prečo nemáme víza. Až kým sme nevystúpili na Novom Zélande – Christchurch, 11.11.. Chýbala nám jedna batožina s lezeckými vecami, oblečením a nejakými potrebami. Ale našťastie to všetko prišlo hneď na druhý deň, trocha v dezolátnom stave. Rozsypaný práškový (sladký) čaj bol všade aj kde to nebolo možné, v siedmej škatuli a piatom sáčku :-) čas strávený v Christchurch sme trávili hľadaním auta a popri tom obzeraním mesta. S Peťkou sme sa šli prejsť k moru, keď Stano už musel ostať ležať v posteli. Pláž od nevidím do nevidím.

Po šiestich dňoch máme auto. A to znamená, že nás tu už nič nedrží. Poznámka : kúpa auta znamená vyplnenie jednej strany na pošte, zaplatenie poplatku, asi 5 eur a samozrejme zaplatenie za auto majiteľovi. A bolo !!!
Presunuli sme sa smerom na juh k Lake Tekapo a tu sme sa konečne prešli. Na Mount John s observatóriom a krásnymi pohľadmi na jazero a okolité vrcholy. Aj Mt Cook. K tomu ešte bolo krásne a pomerne teplo, ale fúkalo ako všade na NZ.

18.11. Cestou ďalej máme Lake Pukaki a oblasť Mt Cook. Okolie spoznávame dvoma túrami k ľadovcovým jazerám Tasman a Hooker. Názvy jazier sú totožné s ľadovcami. Škoda, že ľadovce sú ešte ďalej, ale hlavne sú pokryté kameňmi a štrkom ako všetky údolné ľadovce (okrem dvoch, ktoré navštívime neskôr). V alpskej osade sa dozvedáme niečo o výstupe na Mt Cook – najvyšší vrchol NZ, ale keďže je ešte priskoro, tak opúšťame túto oblasť. A hlavne aj preto, že Peťka je chorá a musí to vyležať. Ubytujeme sa v Twizel na 2 dni (nakoniec 3 dni) v penzióne. Parádička. Pohodlie, máme všetko čo potrebujeme a večer ešte lezieme na stene so Stanom. Heh, takúto Jožko chceš :-)

Peťka je už na tom dobre, tak sa vydávame k blízkemu jazeru Ohau a na našu prvú viacdennú túru. Nakoniec iba dvoj, stále je na horách ešte tvrdý sneh a ľad a vercajg máme len ja a Peťka. Aj bez toho je to zaujímavé. Výlet bol okorenený útokmi dravého vtáka Falcona a šesťnásobným brodením ľadovej rieky a k tomu celkom divokej. Noc sme strávili na chate, zadarmo :-)

Ďalšie dni hľadáme prácu viac na juhu v mestách Alexandra a Cromwell. Bohužiaľ aj na robotu je ešte priskoro. Aspoň sme sa dozvedeli niečo o vybavovaní pracovného povolenia.
26.11. sa vrátime trochu vyššie k jazeru Wanaka (aj mestečko Wanaka) a dostávame sa k niečomu, čo sme už ani nečakali.... k lezeniu... Takže tu trávime celkom dlhý čas. A do toho ešte Mount Aspiring a výstup na Roys Peak s výškou 1581 a prevýšením 1200 m. Výhľad z vrcholu Roys Peak bol nádherný. Celé jazero a ďaleké okolie a k tomu viditeľnosť ako u nás na jeseň. Po tých dvoch vrcholoch znova lezieme. Krásne platne, previsy, špáry, kúty, hrany...proste super. Krásne cesty, slušná skala.

Po 13. dňoch strávených v tejto časti NZ (z toho 6 Aspiring, samostatný člnok s názvom Tititea – trblietajúci sa vrchol) „musíme“ ísť ďalej, do Queenstownu pri jazere Wakatipu. Tu nás čaká premenlivé počasie, takže sa prejdeme po meste, nakúpime niečo v športovom obchode a vyzvedáme sa niečo o Great Walkoch ( najkrajšie viacdňové túry). V podvečer využívame pekné počasie a skúsime niečo poliezť. Po 30 minútovom šľapaní, aj po vodovodnom potrubí, prídeme pod skaly. Je to celkom vysoko nad jazerom, o to krajšie je lezenie. Sú tu väčšinou dlhé cesty, ale nachádzame aj niečo pre nás. Na druhý deň sa prejdeme znova, ale stíhame už iba jednu cestu a potom prší.

Večer 11.12. prichádzame do TeAnau, v blízkosti Milford Sound a troch Great Walkoch. Sme vo Fiorlandoch, na čo sme sa už dlho tešili. Ročne tu padne 7 m zrážok. Bude sranda :-) Ubytovať sa musíme v campe na izbe, stále leje.
Ráno sa rozhodujeme čo ďalej. Milford Track je obsadený do konca apríla, takže volíme alternatívu na lodi. A k tomu pridávame návštevu jaskyne s larvami svietiacimi na modro a s plavbou po jazere Te Anau a plavbou na loďke v jaskyni. Celkom zaujímavá kombinácia. Oplatilo sa to a Milford Sound je kapitola sama o sebe. Nádherné scenérie, vodopády, plavba s delfínmi, tulene, veľké vlny, zvraty počasia, … . Trochu sme váhali či nezmeniť dátum, ale vyčasilo sa, a tak sa šlo. Jasno nebolo, ako na všetkých reklamných letákoch, videách a pod., ale také počasie je tam iba pár dní do roka. Veď 7 m zrážok je 7 m.

Po tomto všetkom nasledujú Hollyford Track a Pyke – Big Bay Route a Kepler Track (oba túry majú samostatné články s názvom Maturita pralesom a Prvý Great walk). Obdobie od 14.12. do 23.12. A nasledujú Vianoce, ďaleko od domova, rodiny a priateľov. Bez snehu ;-( Tak sme sa posnažili si ich urobiť príjemnejšie. Čo sa nakoniec aj podarilo. Aspoň v skratke: Namiesto oplátok keksík s medom. Cesnak so soľou a „kapustnica“ v podobe zeleninovej polievky :o) Nenašli sme kyslú kapustu,ak ju vôbec poznajú. Ale ďalší chod bol už skoro domáci, zemiakový šalát. Iba namiesto uhorky, ktorú sme zabudli kúpiť, bola fazuľa. Plus sladká majonéza a k tomu ryba a kuracie rezne. Stano jahňacie rezne. Po tom všetkom koláč, vydarený, mňam. Problém bol, kam ho ešte napchať. Darčeky … skvelý nápad v podobe dohodnutej sumy, asi 150 korún, za ktorú sme mohli niečo kúpiť v supermarkete každý každému. Dopadlo to tak, že po veľkej Vianočnej papkanici, nasledovala kôpka sladkostí :o) Vianočné sviatky pokračovali na druhý deň pečenými buchtami. Peťka si privstala a upiekla.

25.12. poobede pokračujeme na juh, kde sa potúlame po voľne prístupnej jaskyni, peknej a hlavne zadarmo, a zamierime na krásny track – South Coast Track a Hump Ridge Track (bližšie v samostatnom článku Hrebeňovka po drevách). Posledné dni do nového roka trávime cestovaním po južnom pobreží Južného ostrova, po takzvanej Southern Scenic Route.

Prvá zastávka je v meste Invercargill. Kde si obzrieme pekný Anderson park aj s domom, kaštieľom. A za kaštieľom je maorský dom, bývalá tančiareň, bohužiaľ zamknutá. Mesto je nezaujímavé, tak sa kukneme aspoň na starý vodojem a baziliku. Dlhšie sme sa zdržali v múzeu, ktoré už stálo za to. Po meste už konečne k pobrežiu, konkrétne mestečko Bluff, odkiaľ sa vyráža na Stewart Island. Keď zistíme cenu, tak je jasné, že sa tam už viac nedostaneme. Ešte kúsok pod Bluffom je Stirling point, kde je maják, reťaz a vrakovisko lodí. Druhá časť reťaze, „ pokračovanie“,je na Stewart Island.

Na druhý deň Waipapa point (maják a videli sme tulene, konkrétne morský lev), Slope Point (najjužnejšie miesto Južného ostrova), Curio Bay (Fossil Forest – skamenelé stromy), Waikawa (mestečko s múzeom), vodopád Purakanui, Jacks Blowhole (prepadnutá jaskyňa, kde špliecha príboj), Nugget Point (veľmi pekné miesto s majákom, útesmi a pozorovaním tuleňov a rôzneho vtáctva). A cez Dunedin sa dostávame na poloostrov Otago. Tu navštívime aquárium kde sa môžeme aj dotknúť niektorých morských živočíchov.

Posledným cieľom na južnej obhliadke, vlastne aj na východnom pobreží, je vidieť albatrosy, ktoré sa dajú pozorovať z „pevniny“. Ževraj je to možné len tu. Ale komercia vládne v celej krajine a za vstup za oplotenie sa platí, a nie málo. Čiže nám ostáva len pozorovanie z diaľky, kde sa sem tam objaví nejaký vtáčik s rozpätím krídiel 3 m. Poobede utekáme späť do mesta a Silvester strávime na námestí štvrtého najväčšieho mesta na Novom Zélande. K tomu koncert a menší ohňostroj. Samozrejme myslíme na všetkých doma, aj keď o 12 hodín skôr :-) Spanie riešime trochu späť na poloostrov Otago v parku.

Nový rok trávime v campe a o 12.00 strieľame šampanské. Všetci len pozerajú čo sa deje. Pripijeme si a prezvoníme domov. Ale ďalej. V meste sú zaujímavé múzeá, botanická záhrada, železničná stanica a najstrmšia ulica na svete Baldwin Street, zapísaná v „Guinesovej“ knihe rekordov. Posledným cieľom v tomto článku sú guľaté skaly v mori – Moeraki boulders. Najlepšie je kuknúť na fotku. Pekné. Hlavne keď nás slušne omočili vlny :-)

Na záver už iba : Šťastný Nový Rok, ešte raz.

Dušan a Peťka