Splnený sen

O snoch by sa dali písať dlhé filozofické úvahy a viesť nekonečné debaty, ale s jedným určite každý bude súhlasiť. „Snívať o lepšom a krajšom je krásne.“ Horšie je to s napĺňaním snov v reálnom živote. Na to už treba hlavne trpezlivosť, čas a odhodlanosť. Aj ja rád snívam a ešte radšej uskutočňujem svoje sny. A jeden zo snov sa mi splnil cez úžasne krásny a slnečný jesenný víkend 11. a 12. októbra.

Začato to presunom do Popradu, kde práve prebiehal Festival horských filmov a kde sme si prezreli tri filmiky, ktoré nás príliš nenadchli. Film je film. Život je však život. Vidieť a prežiť je jeden a dva. Radšej prežívam. A tak sme Duško, Timko a ja - Luigi pred polnocou nasýtení vyrazili zo slovenskej reštaurácie v Poprade smerom na Biele Vody, kde po odparkovaní Mereny naložení fajnými ruksakmi vyrazili na Brnčalku. Za svitu čeloviek a mesiaca sme rýchlym tempom okrajovali z kamenistej cesty. O druhej sme už na lôžkach nad strojovňou zhodili spotené trička a na chvílinku si sadli na schody a pri čajíku s rumíkom prebrali zajtrajší plán. Typ padol hneď na Jastrabiu vežu s ktorou každý súhlasil a pretože sa zvýšil už len čaj, ľahli sme si do vyhriatej izby a hneď zaspali.

Ráno nás naplnilo pocitom šťastia pri pohľade na slnkom zaliatu Jastrabku. Rýchlo dačo zhltnúť, lezecký vercajg a hajde pod skalu. Zhruba o hodku sme už obliekali sedaky a Duško ako z nás najskúsenejší prebral rolu prvolezca. Podľa vytlačeného náčrtu z www.tatry.nfo.sk sme sa celkom presne zorientovali na nástup z juhozápadnej strany popri Pochylého platňach. Len jeden úsek robilo problém s asi 5 metrovým exponovaným traverzom. Ak by niekto pochybil tak dlhé kyvadlo by ho odmenilo riadnymi odreninami (v tom lepšom prípade), ale našťastie všetko šlo OK. Horšie to mal Dušo, ako viesť ďalej cestu, aby sme neskončili predčasným zlaňákom v dajakej 7-čke. Skala bola krásne zaliata slnkom a pri preleze asi 10 metrovej platne som mal pocit sokola. Duša pišťala a celé telo napĺňal blažený pocit. Skala bola báječne pevná a suchá. Aj malinká dierka a drobná nerovnosť držala prsty aj lezečky pevne na žule. Aký to rozdiel oproti pieskom alebo vápencu, či nebodaj zlepencu, ktorý máme na našich cvičných skalách pri Humennom. Po dosiahnutí Galérie neostávali nič iné len zlaniť alebo zostúpiť klasikou. Nakoľko nik z nás nepoznal tento chodník, zvolili sme si druhý variant. Podanie rúk, pár snímok na vrchole a suťovým chodníkom prerušovaným občasnými snehovými políčkami poďho dole. Šak je čas na poriadne pivečko a o chuti ani nehoriac. Po dobrej večeri a pár pivečkách sme posedeli pri premietaní diáčkov účastníkmi jesenného stretnutia SVTS sme zaľahli mierne unavení, ale hlboko šťastní.

„Východná Žeruchova veža, cesta knihou“, zahlásil cesty znalý Dušan a my sme sa len potešili, že nástup je celkom blízko, sotva hodku od chaty. Po raňajkách sme zbalili opäť vercajg a vydali smerom na Jahňací štít. Nenápadná odbočka vpravo a popriskalách zas vpravo. Nástup bol fajn a dobré to bolo aj celou cestou. Výhodou popri Timkovi bolo, že sme mali lazečky a on len feratovky, aj keď Lasportivy. Predsa len podstatne lenšie držia na skale a postup je rýchlejší a bezpečnejší. Ale zvládli sme to všetci. Najkrajšie miesto bola práve vyššie spomínaná Kniha, kde stredom zovretých skalných stien viedla špára, po ktorej bolo treba postupovať. Mne osobne sa veľmi páči táto technika lezenia a zvlášť, keď svieti slniečko a nie je horúco. Za týmto úsekom už bola pohodka a náš čakalo len príjemné zlanovanie dvoch 60 metrových úsekov, čo každého celkom príjemne pobavilo, aj keď trochu nám uviezlo lano, ktoré sa pádom z fixu celkom slušne samo skufrovalo. Ale časom aj to povolilo a my sme sa už o pár desiatok minút tešili z pivečka na chate.

Azda najťažším úsekom bola cesta z chaty na parkovisko, kam sme dorazili o siedmej večer dosť vyčerpaní, ale nesmierne šťastní z krásne prežitého víkendu, z krásneho počasia. Kiežby takéto počasie panovalo často a my sme mohli zliezť nové a nové steny krásnych štítov našich Tatier.
Na záver chcem poďakovať Pánu Bohu za krásne počasie, za bezpečný návrat k marene a rodinám a hlavne za kamaráta Duška, bez ktorého by sme nič z toho, čo som hore popísal nezažili.

Krátka Duškova rekapitulácia:

Prvé tri dĺžky - Stará cesta - III
Štvrtá dĺžka - Pietrzak-Surdykowski - V (Na obráku v sprievodcovi je zle nakreslené)
Piata a Šiesta dĺžka - Machnik-Preyzner - IV+
kl. V, 6 dĺžok, 5 1/2 hodiny, 200 metrov

Chcem to nejak zakresliť do obrázka a doplniť fotkami