„Čim češši, tým ľepši.“

„Čim češši, tým ľepši.“ Takto znie citát na našej webovej stranke. A presne v tomto duchu sa niesla aj naša víkendovka vo Vysokých Tatrách 4. a 5. októbra.

Peťa a ja-Luigi na štyroch kolesách Mareny sme vyrazili z Humenného o 02:30 s cieľom stretnúť sa s priateľom - lipťákom Duškom v Starom Smokovci. Tento cieľ vyšiel a my sme sa ďalej pobrali spoločne busom do Tatranskej Javoriny, odkiaľ sme plánovali prechod Javorovou dolinou do sedla Sedielka a výstup na Malý a prípadne aj Veľký Ľadový štít. Celou cestou nás sprevádzali dažďové kvapky, ktoré sa sprvoti veľmi čudovali podivínom, ktorý sa napriek ich značnému úsiliu zavodniť všetky chodníky vybrali z pohodlia domova. Pretože Duško nemá rád putovanie v daždi, zmenili sa kvapky na snehové krúpy a neskôr na plynulé sneženie, ktoré nás sprevádzalo až po sedlo, ktoré sme aj vďaka sotva znateľných ľudským stopám v pol metrovom snehu našli asi po troch hodinách. Mokrí do nitky gatí, zmrznutí pod ľudskú kožu sme sa zasneženému sedlu veľmi potešili a to aj z dôvodu rýchleho postupu dole žľabom variantom „Na rici!“ a keď sme doposiaľ mali ako tak suché aspoň ponožky, tak touto variantou sme ich poriešili v náš neprospech. Napriek všetkým mokrotám a mrazotám sme dorazili na Térinku neplánovane už o 14tej hodine tuzemského času. Rozvešali mokrý odev po vlažných radiátoroch, no a čo s načatým dňom? Náladu nemnožka spravil 2x duplovaný čajík s rumíkom, spomienky, pokec a nakoniec aj pokus o kartovú seansu Tri hore. Napokon vyhral spánok (vedľa peknej prsatej maďaročky :-), ku ktorej sa však túlil podľa Peti sympatický maďarik :-) No čo zmieril som sa a zapal pri mobilovom sledovaní Barabášovho filmu Omo. Šak i tak še da,ne?

Po výdatných mixových raňajkách (vajíčko, džem, med, syreček a chlebík podliaty čajíkom) som sproboval tunajšiu keramiku a spokojne sa obliekol do studeného počasia, ktoré zavládlo po mrazivej noci. „Smer Praha!“, zavelili sme si „ale najprv cez priečne sedlo.“ Ak bude čas skočíme zo sedla na Širokú vežu, ak nie, zostúpime na Zbojníčku. Ale bolo pekne. Slniečko žiarilo ani žeravý uhlík na chladničke. Prešľapali sme bratom z Čiech fantastický chodník až k reťaziam, hore ktorými už museli vystúpiť sami. My sme sa rozcvičili a zahriali cepíny popri, v mixe na skalách a z priečneho sedla pokračovali fajne hlbokým snehom na vrchol Širokej veže. „Je tu super!“ zvolala nadšene Peťa a my sme s ňou plne súhlasili. „Včera dážď a dnes krásna inverzia.“ Do Tatier sa vždy oplatí prísť, lebo počasie nikdy nie je stále. Zmeny počasia a tesná blízkosť skalných stien a vrcholov robia Tatry podstatne krajšími ako sú trebárs Alpy, kde je všetko tak ďaleko. „Krásne sú naše Tatry a my sme veľmi radi, že sú to Naše Tatry.“

Skoro hodku sme sa rozplývali a vystavovali tváre teplým slnečným lúčom, ktoré okrem našich tvárí a srdiečok roztápali aj sneh a ľad v stenách, čo spôsobilo pády maličkých laviniek. Cesta dole variantom „na rici“ bola emotívna. Šmýkanie sa, kotrmelce a váľanie sa v hlbokom snehu z nás na pár chvíľ omladilo o pár desiatok rokov. Takto rozkekešení sme sa dokotúľali až na Zbojníčku, odkiaľ sme po dobrom čajíku vyzazili dole, do Smokovca. Marenka nás už netrpezlivo čakala a tak sme v Poprade boli coby dup.

Rozlúčka s Duškom bola krátka, no o to úprimnejšia. S príjemným pocitom sme si pustili Jemné melódie a vyrazili domov. Bolo fajn a o týždeň bude zas, pretože nás čaká stretnutie s priateľmi z SVTS na Brnčalke.

„Nič nekončí, vždy len niečo pokračuje.“ Tešíme sa.

PA PA
Jožko alias Luigi

Úkryt pred dažďom