Lezecký klub Humenné

Tak na túto tradičnú akciu sa každoročne teší každý dobrý Jamesák. Nie je to len o lezení po tatranských skalách a práskanie sa do stien, ale je to aj o stretnutí priaznivcov lezenia a horolezectva, ktorí sa poznajú už roky, či tých ktorí chcú spoznať nové tváre, podať si ruku s možno budúcim priateľom, prípadne naplánovať výstup na nejaký kopec v budúcnosti. Večer je premietanie a pokec s tými, ktorí v uplynulom roku dosiahli na niečo mimoriadne krásne a chcú sa podeliť s ostatnými.

Z Humenného sme sa vybrali traja. Sašo, Rasťo a ja-Luigi. Cestou sme pribrali kámoššov Jana z Kapušian a Vlada z Michaloviec, a teda bolo veselo až po samú rampu, ktorá nás delila od Velickej doliny a Sliezskeho domu, kde sme mali zajednané ubytko. Na “útulnú chatku” pri Velickom plese sme dorazili už za tmy a riadnej snehovej metelice, ktorá ma okradla o celtu z ruksaku. “No ta co, aj tak bula maľučka.”

Zvítali sme sa s osadenstvom a ja hlavne s Duškom z L. Mikuláša, s ktorým to tiahneme spolu po horách už od minuloročnej expedície na Elbruse. A hneď sme aj pri pivečku poplánovali čo zajtra. “No pre metelicu určite určite nebudeme sedieť na chate,” zhodli sme sa jedno, či vlastne dvojhlasne. Ráno nebolo prekvapujúce. Sneh a fujavica zahnala väčšinu do karčmy. Iba pár jedincov sa vydalo smerom k Poľskému hrebeňu a my dvaja s dvoma kamošmi zo Spiša sme to skúsili smerom na Gerlach cez Velickú próbu. Po zídení z chodníka sme mali sneh po rozkrok ale vlastne sme sa tomu tešili, bo to bol prvý sneh tejto zimy. S cepínmi sme úspešne aj keď pomaly vertikálne napredovali. Občas zazvonil mobil a občas sme sa len tak zakecali a vysmiali do krásnej hmly. Nikde nikto a to nám vyhovovalo. Zvyčajne je táto cesta plná ceprov na lane s horskými vodcami. No my teľo peneži nemame, ne? Čím vyššie tým horšie. Hore už fúkalo a pred nami sa zjavila fajna stena. No v tom počku to nebol na skalné lezenie a navyše bol dosť pohnutý čas a tak Duško rozumne zavelil na ústup. Kde sa dalo ta pešo a kde ne, ta pomohol zlaňák. Proste fajn vyletík sme ukončli privítaním sa s kolegyňami z Čiech pod Večným dažďom, kde ukončila svoju púť aj posledná kvapka horolezeckého chlebíka. Na chatu sme došli jak Yetíci. Zasnežení a usmievaví. No proste šťastní z krásneho dňa. Gerlach sme síce nedobili, ale zato sme porazili lenivosť a pohodlnosť a nezľakli sa pre niekoho šaľenoho počasia.

A o tom, aký projekt vznikol behom 84. tatranského horolezeckého týždňa sa radšej ani nezmieňujem, lebo kto prezradí svoj sen, tomu sa nesplní. „Ale kedz še podarí, ta bude o čim pisac.“
Zatiaľ nech sa má každý fajne a zdravo.

Pa Pa

Jožko alias Luigi :-)

Fotky: