Lezecký klub Humenné

Keď som pozeral na našu webovu stránku a videl som posledný príspevok ešte od leta, hovorím si, že to nie je až také zlé. Tie tri, či štyri mesiace bez nejakého článku sa dajú ospravedlniť.
Áno, dali by sa! Keby sedeli aspoň roky.
Tie však už boli dávno po záručnej dobe a tak premáham svoju lenivosť a hľadám v pamäti niečo, čo by stálo za to spomenúť. Pamäťou, je konkrétne harddisk môjho počítača a jeho zložka fotiek, v ktorej sa vždy niečo nájde.
Pravdou je, že výber medzi klubovými akciami nebol taký bohatý ako po minulé roky a do úvahy prišli iba dve možnosti a to bol januárový výstup na Pyšný štít a júlový lezecký týždeň v Paklenici.
Na týždeň v Chorvátsku mám viac spomienok ako na jeden deň v tatrách, tak sa prikláňam k opísaniu druhej možnosti.

Paklenica 5.7-12.7.2014

Plánovali sme to ako veľkú letnú lezeckú akciu.
Pôvodne sme plánovali cestu na Hvar. Od toho sme však upustili kôli celkovo vyžším nákladom a zvolili sme si dostupnejšiu verziu.
V Chorvátskom Národnom parku Paklenica sme boli už pred troma rokmi a veľmi sa nám tam páčilo. Zmenila sa však zostava a hlavne počet členov klubu. Z predpokladaných sedem ľudí sme na cestu vyrazili štyria, ostatným došiel elán a k tomu nejaký ten bacil. O „padlých“ sa nebudem zmieňovať, ale členovia výpravy boli: Ja(bobrík), Ďoďo (jozuch), Janko a Vladka Vajsový.
Cestovali sme v noci a do Zadarského Starigradu sme dorazili okolo ôsmej hodine ráno. Nemali sme dohodnuté žiadne ubytovanie, vedeli sme že s tým nebude problém a tak sa aj stalo, hneď po zastavení auta sme natrafili na partiu slovákov – tiež lezcov, ktorí nám dohodili voľný apartmán vedľa nich. Týmto boli zavrhnuté spacáky a karimatky, ktoré nám zaberali pol kufra. Mali sme k dispozícii dve izby s vybavenou kuchyňou, kúpelňou, vlastnou terasou a samostatným vchodom. Deň sme preflákali na pláži a okolí. Otestoval som môj nafukovací kajak na mori a nechýbala dlho očakávaná chorvátska zmrzlina.

Lezenie prišlo na rad v druhý deň. O skorej deviatej hodine pochodujeme do Paklenického kaňonu plne vybavený na pohojdávanie sa na lane. Najdôležitejšia je príprava, prebehlo mi hlavou čo som raz počul od kolegu v robote. Moja príprava ešte doma pred odchodom však skončila v nemenovanej počítačovej hre a aj preto sme skončili so starým lezeckým sprievodcom v mobilnej aplikácii. Ten sa ukázal platný ako mapa Humenného spred tristo rokov. Ľutovali sme eurá na drahého sprievodcu, vedeli sme že ich bude treba na miestnu medicínu a tak lezieme cesty ktoré sme mali v pamäti od minula. Veľakrát som na Ďoďove odporúčanie typu „tú cestu pamätám – tá sa dala“ naliezol do strachuplnej dĺžky. Až po dolezení nám svitlo, aha! To bola tá vedľa. Prekvapením bola Vladka, ktorá doliezala cesty nehľadiac na zvyšujúci sa počet modrín a ako sa ukázalo v nadchádzajúcich dňoch, bolo dobre že sme čo-to poliezli i pravú stenu kaňonu ktorá ležala vo vyschnutom koryte potoka. Na detaily typu názov cesty, obtiažnosť alebo nejaké konkrétne pocity z ciest nepamätám, veď odvtedy už nejaký ten čas ubehol, môžem povedať, že to boli cesty do obtiažnosti 6.

Na ubikáciu sme sa vybrali, keď sme dostatočne vyhladli. Skorej večeri dominovalo miestne pivo v dvojlitrovom rodinnom balení podávané v kryštálových čašiach obsahu jedného litra (viď foto).

Prekvapenie čakalo na ďalší deň v podobe upršaného rána. Program celého doobeda boli Chorvátske telenovely a vyležávanie na posteliach. Modré okno v oblakoch sa ukázalo okolo obeda a to sme využili na prechádzku k moru. Stihol som sa vykúpať a na spiatočnej ceste k baráku ešte aj zmoknúť.
Až po štvrtej hodine poobede sa počasie umúdrilo a predpoveď sľubovala slnečný zvyšok dňa. Bola by škoda nevyužiť kúpené lístky do parku a tiež nás omrzelo sedieť za telkou. Skaly boli samozrejme stále mokré, preto sme zvolili turistickú variantu. Obyčajne k Paklenickému kaňonu ideme autom. Sú to ušetrené dva kilometre chôdze. Tento krát sme ale nemali človeka, ktorý by spĺňal istú požiadavku na vedenie motorového vozidla, preto ideme pešo. Na moje prekvapenie sme udržiavali slušné tempo. Dorazíme na miesta kde sme včera liezli a tu veľká zmena. Suché koryto odkiaľ sa včera naliezalo do ciest nahradil horský potok.
Stúpame ďalej Paklenickým kaňonom až k odbočke na jaskyňu Manita peć a tam ma napadlo že to môžeme dať až k Ramiča dvori. Osobne som tam chcel zájsť tak či tak, mrzelo ma ešte spred minulého výletu, že som tam nekúpil domácu orechovicu a chcel som to napraviť. Ostatný tam ešte neboli a vedel som že sa im tam bude páčiť, tak som vysvetlil že to nie je ďaleko, len čoby raketou dohodil. Hore dorážame po pol siedmej, bol som rád že sme to spolu zvládli, ale nebolo času na vysedávanie. Slnko už bolo na horizonte a nás čakala spiatočná cesta. Orechovica v batohu ale čelovka nie, tak rezkým tempom schádzame spiatočnou cestou. Akurát na baráku sa nezhodneme že to bola pohodová prechádzka.

V noci pršalo takže ráno z lezenia zasa nič. Doobeda sa preháňam na miernych vlnách po mori na kajaku, ostatní majú prechádzky po pobreží. Znova pozrieme pár telenoviel a po tretej usúdime že cesty mohli za ten čas uschnúť tak ideme liezť. Polovica ciest v hlavnej lezeckej oblasti bola stále neprístupná kôli potoku, ktorý tu podľa miestnych v letných mesiacoch nevideli už päťdesiat rokov. Pár hodín škriabania sa po skale dalo tomuto dňu prívlastok, lezecký.
Ďalší deň počasie zase blblo a neboli vyhliadky na zmenu. Upršaný deň nedával veľa možností a tak bol nastavený kurz na Zadar, vzdialený štyridsať kilometrov, kde predpoveď počasia sľubovala menej dažďa. O Zadare nemám čo písať, snáď len že nájsť parkovacie miesto trvá asi toľko času ktorý je potrebný na prezretie centra a schovávanie sa pred prehánkami bola celkom zaujímavá disciplína.

Na predposledný deň vyšlo lezenie znova až po štvrtej poobede. Nuž čo sa dá robiť, počasie si nevyberieš. Môžem ale povedať za všetkých, že sme to nebrali tragicky. Koniec koncov, sme v Dalmácii, je teplo, kúpať sa dá, ráno vstanem už mám fajront, okolie s palmami, olivovníkmi, telka hraje a pivo v ruke. Toto Slovák musí považovať za skvelú dovolenku. Ako bonus bolo lezenie a ja som k tomu mal ešte člnkovanie, ostatných to pádlovanie veľmi nebralo.
A nadišiel deň posledný. To už sa dovolenkár cíti ako pes so stiahnutým chvostom. Samozrejme nakoniec chceme toho ešte veľa postíhať. Zrazu nám aj slnko prialo. Ráno ešte vyrážame rozlúčiť sa so skalami. Čo-to vylezieme aby nám lezenie ostalo v pamäti, nakúpime posledné suveníry a ide sa baliť. Odchod bol naplánovaný okolo jednej hodine poobede. Barák sme ale vypratali skôr, rozlúčili sa s naším domácim ktorý bol fakt skvelý a posledné chvíle trávili pri mori a zmrzline.

Písať článok z letných prázdnin týždeň pred Vianocami malo niečo do seba. Znova som sa videl v kraťasoch a tričku, no pohľad z okna ma hneď uviedol do správnych koľají. Na začiatku som spomenul, že si vyberám článok spomedzi dvoch možností. Nakoniec možno napíšem niečo i o výstupe na pyšný štít z januára, no do leta si dám pauzu. heh.

Vlado