Lezecký klub Humenné

AKTUALIZOVANÉ: Pridané foto

Vraj najlepšie akcie sú tie neplánované. Myslím, že na tom niečo bude, lebo aj táto moja turistická sa spískala narýchlo a pritom stála za to. Jedno voľné miesto v aute, ktoré smerovalo do oblasti pohoria Vtáčnik ( kde som doteraz ešte vôbec nebol), ako aj dobrá predpoveď počasia - to všetko rozhodlo, že aj napriek tradičným protestom mojej polovičky si to pohorie trochu obzriem. Deň vopred som si kúpil mapu oblasti a večer narýchlo vygúglil jeden článok o prechode tohto pohoria. Aspoň niečo na základnú orientáciu...

Ráno sa balím a potom v aute špekulujem, čo a ako. Počas cesty aktuálne mením plán, lebo o 16-tej sme ešte len v Handlovej, kde vystupujem a auto pokračuje bezo mňa ďalej oblúkom na druhú stranu pohoria. V Handlovej znova mením plán – nevystúpim na Malý Grič (kruhový rozhľad na všetky strany), ale rovno na Veľký Grič (971 mnm.), aby mi potom na druhý deň ostalo menej šľapania. Nad Handlovou v otvorenom teréne sa červená značka stráca (alebo strácam ja ju?), pomocou mapy a trošky inštinktu sa nakoniec v lese na ňu napojím, a už bez problémov dosahujem spomínaný Veľký Grič, odkiaľ je parádny polkruhový výhľad smerom na východ. Na vyhliadke je umiestnená aj schéma, čo turista odtiaľ vidí (ako je napr. na Chopku). Asi polhodiny fotím, do zotmenia však zostáva ešte asi hodina a tak narýchlo mením rozhodnutie – pokračujem na Biely kameň. Za vidna to síce stihnúť nemôžem, a tak sem-tam pobehnem, čo však s plnou výbavou a po mesačnom nachladení a ničnerobení sranda nie je... Na jednej peknej lúke fotím, keď zrazu cítim pohľad v chrbte, otočím sa a skutočne, z posedu sa rovno na mňa díva poľovník...Ruja v plnom prúde, no čo už. Keď fotím na ďalšej čistine, asi o 10 minút, lesom sa rozľahne ozvena výstrelu. Neviem, či to bol ten „môj“ poľovník alebo nejaký iný. Hlavne, že ma netrafil, veď ako občas moja polovička poznamená, trafený som už dosť.
Cestou vidieť terénne zlomy, vysoké pár metrov a tiahnúce sa stovky metrov, nič podobné som ešte nevidel. Neviem, či je to následok dávnej sopečnej činnosti alebo nedávnej banskej činnosti.
Už ozaj za silného šera (o 19.00 dňa 23.9.) prichádzam na miesto „pod Bielym kameňom“ (1120 mnm.). Na samotný Biely kameň bola značka zrušená, ale chodník aj v šere rozoznávam a o 5 minút som tam. Na mieste, kde je dlhočizná skalná galéria (40-60 m vysoká), ktorá je prírodnou rezerváciou ako ukážkou rozpadu lávových prúdov. O rozpade svedčí zákaz vstupu na vyhliadku, ale hlavne trhliny v pôde a dunenie po dupnutí na ňu. A tak zákaz rešpektujem a foto z vyhliadky na skalnú galériu nemám. Ale niektoré fotky z toho miesta aj tak stáli za to, hlavne tie ráno, pri východe slnka.
To miesto skutočne za návštevu stojí, tu totiž geologické procesy prebiehali inak ako na okolitých kopcoch – vytlačená láva sa rozliala do tvaru dosky a stuhla. Teraz tlačí svojou obrovskou váhou na menej odolné staršie podložie a to sa pod ňou rozostupuje. A tak v lesnej časti v pôde vidíme trhliny ako na nejakom ľadovci...Jedinečné miesto, a pritom tak málo známe.
V noci to bol môj úplne prvý samostatný bivak v horách, dosiaľ stále s niekým, no, všetko má svoje pre aj proti...obavy hlavne z prípadnej návštevy medveďa som aj mal, našťastie sa ukázali ako zbytočné.
Po fotení a následných raňajkách teda posilnený pokračujem po hrebeni a trasa je stále krajšia a krajšia. Kdesi pred Jarabou skalou stretávam znova poľovníka, tentoraz nie na posede, ale na posliedke (pomaly išiel a ticho našľapoval), čo sa mi zdá športovejší spôsob lovu ako na posede. Sympaťák, aj ponúkol za pohárik fernetíku.
Na Jarabej skale sa práve stavia vykrývač jedného nemenovaného kyslíkového operátora, a tak občas je trasa vyjazdená a zabahnená od kolies ťažkých mechanizmov a tak musím občas ísť skalnatým hrebeňom – je to aspoň zaujímavejšie, aj keď zase pomalšie.
Nasledujú Tri chotáre a hlavne Kanie studne, kde priamo na hrebeni dopĺňam zásoby vody z peknej studničky. Príroda v okolí Malej Homôlky (1298 mnm.) je stále krajšia a zaujme ma aj jeden názov vrcholu – Vrvrava na turistickom smerovníku (je to na bočnom hrebeni).
Odtiaľ je to už na Vtáčnik (1346 mnm.) ozaj blízko a vrchol s okolím stojí za to. Neopisujem, treba vidieť...Prezradím len, je tam veľa čučoriedkového porastu, ale plody sú už samozrejme pozberané.
Na vrchole veľa fotím, ale viditeľnosť vďaka oparu je mizerná, fotky takmer o ničom. Treba vystihnúť inverziu, v ktorú som dúfal, no tá sa dnes nekoná. Časovo som na tom dobre a tak pokračujem na Kláštorskú skalu, ktorá stála tiež za to. Fotím, vylihujem a obedujem tam vyše hodiny.
Žltá značka vedúca dole z hrebeňa a teda z Kláštorskej skaly je však zakázaná od 15. 9. (prečo, netuším) a tak pokračujem ďalej na Rúbaný vrch, kde odbočujem z hrebeňa po žltej smerom na Zadnú lúku (913 mnm.) pod Buchlovom. Raz som „zakufroval“, bolo to tam akosi divne značené pri jednej skupine skál.
Nevedel som vopred o tom, ale podarilo sa mi potom nevynechať jedno vyhliadkové miesto (malá odbočka od značky, vyšliapané) na Buchlov, čo je skupina troch vrcholov v bočnom hrebeni (Buchlov, Sladná skala, Žarnov), prírodná rezervácia a parádne vyhliadky. Za 30 minút by som bol hore, ale telefonát z auta, ktoré ma priviezlo deň predtým, rozhoduje, že niečo ostane aj nabudúce...Pre zmenu zelenou pokračujem do Bystričianskej doliny popri potoku, vľavo počuť ručať jeleňa. Snažím sa mu odpovedať, ale asi mám slabé parožie a nie som pre neho dôstojný súper, ktorému by vôbec mal venovať pozornosť.
V Bystričianskej doline (620 mnm.) sa trasa mení na modrú a je vedená po lesnej asfaltke. Táto asfaltka vedie až do obce Kamenec pod Vtáčnikom, od dlhého únavného šliapania po nej ma našťastie oslobodzuje príchod auta, ktoré mi prišlo oproti. Ideálny záver túry...
Záverom by som to zhrnul asi tak, že toto pohorie sa skutočne oplatí navštíviť, a to dokonca viackrát, lebo pri jednej návšteve sa ani nedá všetko vidieť. Nabudúce ešte teda ostali aspoň Malý Grič, Buchlov, Jaseňová skala a Hrádok (a možno aj niečo viac).
P.S.: V blízkych Bystričanoch, miestnej časti Chalmová je termálne kúpalisko, niečo pre „wellnessákov“...Vyskúšal som aj ja, odporúčam.

-Sašo Daňo-