Lezecký klub Humenné

Keď sa mi ozval dávny priateľ, že je doma na študijných prázdninách, hneď ma napadli Tatry. Dlho som v nich nebol a navyše v horách sa dá rozprávať o všetkom, pretože hory preveria priateľstvá. A veru aj preverili.

Vyrazili sme Marenou v piatok po obede s cieľom zastaviť sa aj v St. Ľubovni, za kamošovou kočkou. Cesta ubiehala fajn. Po dlhom čase sme mali možnosť si sami vyrozprávať naše životné cesty. Kľukaté a hrboľaté, s množstvom zákrut a kopcov i klesaní. Proste život vo všetkej jeho kráse i námahe. Alek bol rád, že sa zastavil v Ľubovni a ja rád, že som si bafol jednu fajku. Len za mestom nás čakala malá prietrž a stierače nestíhali. O to napínavejšia cesta až po Tatr. Lomnicu. Tam sme odparkovali na parkovisku za žel. Stanicou, užili malé občerstvenie a pomaly pripravili Marenu na prenocovanie v jej útrobách. Pri vínečku a spomienke ne blízkych, momentálne uložených v suchu a teple sa zaspávalo príjemne.

Ráno sa netvárili dva krát príjemne. Ba ani raz. Bolo zatiahnuté ale zatiaľ nepršalo a tak sme sa rozhodli: Lomnické sedlo – Svišťovka – Brnčalka – a späť do Lomnice cez lesík.
Po Štart to celkom šlo, lenže tesne pred budovou nás zastihol silný dážď a tak sme si urobili pauzičku, zaodeli sa ako do dažďa a poď ho na Skalnaté. Cesta cez kmene stromov a cez rúbaniská nás presvedčila, že výstavba lanovky úspešne napreduje.
Po čajíku s fennetíkom nám stúpli presvedčenie, že na svišťovku ne dokonca lepšie ísť za dažďa ako po slnku, ktoré potí telá a vyťahuje životnú silu. No že bude aj fest fúkať sme mohli predpokládať. Šak to by ani nevadilo, lenže Alekovi pršiplášť lietal na všetky strany a nohy v čínskych tramkach, narýchlo kúpených pred túrou, sa dosť šmýkali po šutroch. Posilou nám boli detičky s rodičmi, ktorých sme v tom nečase občas stretli, ako sa pasujú s dažďom a vetrom. „Ta keď oni si trúfajú ta my tiež nie sme žiadne babovky.“
Síce do nitky mokrí ale šťastní sme dorazili k polievočke, čajíku a ďalším fernetíkom na Brnčalke . Trochu sa usušili a hup ho zas do dažďa.

Do Mareny sme dorazili fest mokrí a presvedčení, že to nemá význam aby sme zajtra niekam šli v mokrom odeve. Plánovali sme ráno odchod domov. Dopili vínečko, napapali sa zaľahli do autíčka, kde pri filmiku „Lelíček ...“ a Vlastovi Burianovi pokojne zaspali.
„Aha Alek! Modrá bľacha!“ vybľakol som skoro ráno zazrúc krásnu čistú oblohu. „Že plánovať je od slova plano“, sme sa presvedčili a planovaný odchod sa nekonal. „Ideme na Slavkovský.“ Rozhodli sme rýchlo, presunuli sa marenou do Smokovca a šľapali k výšinám. Od polovice cesta sa však opäť zatiahlo,ale nepršalo a tak sme pokračovali. Cesta na štít sa zdala nekonečná (najmä v Alekových čiňakoch). Už to vyzeralo na otupnú cestu, keď tu zrazu sa mraky rozostúpili a pred nami sa na nás usmieval slnkom zaliaty Slavkovský štít. „Tak takúto krásnu inverziu som veru veľmi dlho nezažil“ prekecol som na vrchole a kochal sa s pár ľuďmi. Očami sme hltali krásu hustých oblakov tesne pod nami a slnkom zaliate tatranké štíty. Teplé skaly nás na hodinku uspali s tvárou vychutnávajúcou šteklivé a tepľúčke lúče slniečka. No čas súril a ešte nás čakala cesta dole a cesta domov. Pri malej pivnej zastavočke na Hrebienku sme zhodnotili, že počas dvoch dní sme spoznali, dve tváre našich hôr a že počasie v Tatrách je vskutku nevyspytateľné.

Skutočne krásny výlet nám neskazili ani policajti, ktorí nás vyspovedali v St. Ľubovni a ktorým sme takmer radi darovali smiešných 500 koruniek, za otáčanie na dvojitej čiare na križovatke. Však to určite poznáte. Zablúdenie a hľadanie správnej cesty vždy niečo stojí.
Ale ten pocit z hľadania a poznávania život človiečika obohacuje a pretrvá veky vekov.

Ďakujeme Bohu i všetkým, ktorí nás majú radi za krásne strávené chvíle

Jožko

PS: Foto z akcie v albume