Lezecký klub Humenné

“Keď zvládneš techniku lezenia na pieskoch, nemáš problém na vápne,” poradil mi Milan, myslím, že dobrý lezec. A keď potom Sašo prišiel s nápadom ísť liezť na Aršpašské skaly (známe z TV reklamy na minerálnu vodu Natura:-), Zamyslel som sa. Občas sa mi to stane. Pôvodne som plánoval lezenie v stenách Dachsteinu, ale chýbala vhodná partia. “OK, ideme s tebou.” A pridala sa aj Peťka, Timko, a Maroš. Joj to bude fajn, povedal som si. Partia sedí a nakoľko okrem lezenia prebieha v neďalekých Teplicích na Metují aj medzinárodný horolezecký festival bude zabavisko aj po večeroch. Termín sme určili na 29. augusta až 1. septembra.

O tretej ráno sme zaťažili Fiat Mareu, napojili 95-kou a vyrazili smerom Prešov-Žilina-Makov- a ďalej podľa GPS-ka. Cesty suché, prázdne, bez orgánov :-), proste fantázia!!! V Makove sme zas napojili Marenu, nakopli GPS a nechali sa viesť príjemných hlasom české mlufkyně. Priebeh cesty cez česko bližšie nebudem popisovať, lebo by som musel používať príliš veľa vulgarizmov. Samá objížďka a panelovka, serpentíny s nákladiakmi a v obci 40-tka. Bŕŕŕŕŕŕŕŕ!!! Blúdili aj samotní češi. Ale naša české mlufkyňa ostala pokojná aj po našej nie príliš korektnej konverzácii. Ešteže s nami bola Peťka a udržiavala dobrú náladu. “Jste v cíli”, zahlásila mlufkyně o 15.50 v Tepliciích nad Metuji. Všetci sme si ponarovnávali kostičky a oči od občasného mikrospánku a vyrazili do ulíc malebného, malého mestečka, kde na pešej zóne už vyhrávala hudba a v stánkoch ponúkali športový tovar od výrobcov známych značiek. V stánku Rock Empire sme nadviazali vďaka Peti priateľské kontakty s výrobcami a predajcami rovnomennej. Fešní chlapíci dokonca už v minulosti navštívili Humenné a dobre poznali náš región. Vymenili sme si kontakty a za pár štamprlat českej slivovice aj naše vínečko Medvežiu krov dovezenú nedávno z Ukrajiny. Pánska aj dámska športová móda, takmer symbolické ceny v porovnaní so slovenskými nás zaujali natoľko, že sme si nevšimli príchod večera. „Fofrem (sl. Fofrom) do mestského parku, zaparkovať autíčko, rozložiť stan, napapať aby sme mohli vychutnať české pivečko. V parku to už vrelo množstvom lezeckých atrakcií a súťaží. „Hezký holky a mokré tričká. Smích a tleskáni. České pifčičko a hamburgr. Hudba a tanec“, no proste super atmoška. Aj každý taký deduško ako ja by musel omladnúť a ochladiť si lýtka... Zaspali sme pár desiatok minút po polnoci. Niekto v stane, niekto v aute:)

Ráno nás už o siedmej zobudila hudba a hlas a preto sme o 9-tej vyliezli z brlohov. Ranná hygiena, paštička, pivčičko a smer Teplické skaly. Vstupné 60 kaček na osobu nás zbavilo množstva starostí ako minúť prašulky. Výstup na vyhlídkovú věž, množstvo pieskovcových veží naberajúcich podoby rôznych patvarov, a nadávky padajúcich lezcov nás vtiahlo do atmosféry tohto lezeckého centra. S pribúdajúcim časom v nás stúpal chrtí syndróm a s ruksakmi na chrbtoch sme skúšali bouldrovať na pieskoch popri chodníku a zároveň sme obdivovali rozmanitosti skalných útvarov, kaňony a úzke uličky cez skaly. Nejedná deva so štvorkami by mala problém prejsť. Takže bacha prsnaté babenky na Teplické skaly :). Do Adršpachu sme došli pár minút pred zotmením a keďže vláčik do Teplíc sme nestihli a na pivečko sme nemali korunky, vybrali sme sa pešochodom späť (teda Peťa s Marošom mali úspech pri stope). Večer sme zas vyrazili do ulíc mestečka, navštívili bankomaty, jedinú krčmičku hmýriacu lezcami zo všetkých končín české země a kúpili si zopár kapek Becherovky na dobrú noc.

A opäť ráno. Hygiena, papaníčko, kafíčko. Na karimatke som zazrel troch chalanov, ktorí z okrúhlych smyčiek vytvárali podivné gule. „To sú bambule“, prezradili názov a vysvetlili, že je to na používani do pieskovcových skál, pretože mechanické prostriedky ako vklinence, friendy alebo nebodaj skoby sú v pieskoch zakázané. A vysvetlili nám aj tajomstvo vytvárania takých bambúľ. Keď sme si vyrobili zopár aj my, už nás od lezenia nedelilo nič. Marena nás odviezla do Adrov, kde na opačnej strane leží Křižák – známe to mesto lezcov. „Tá drží.“ „Ta hej, lemže še drobi.“ „Neda sa loziť na trenie. „Aha, prvý kruh je 10 m nad nami. Ta jak sa k nemu dostaneme. Šak keď so mnu urajbe z 5-tich metroch na totu skalu, ta sebe kojsci nespočitam“ „Jooooj šak mame Bambulu, ta skusime. Len ktorú stenu vyberieme?“ Po chvíli hľadania som založil prvú bambulu, potom kruh, expreska, a poďme vyššie. Spoďák, hodinky a ... nič. Cesta zarubaná ... ani chytik, len holá platňa. „Ta som si vybral cestu, do r...“ Vymordoval som ruky do bandasiek. „Maroš skús ty pokračovať!“ A tak sme sa vystriedali všetci, no nik cestu nevytiahol. Tak sme ju opustili s pocitom porazeného gladiátora. „Skúsime túto.“ To už bolo ľahšie no trápili sme sa na nej všetci. Piesok je plný špár, no zaoblených a na trenie sa sype piesok pod dlaňami. No je to proste úplne iné lezenia ako na slovenskom vápne. A hlavne vyžaduje silné prstíky a výbornú znalosť techniky. A tiež dobrú psychiku. Spočiatku sa každá cesta zdá neprekonateľná ale to len oči sa boja. Ruky si vždy nejako poradia. Každá cesta sa dá zdolať, len na nás záleží ako veľmi sa o to snažíme a či sa vzdáme cieľa pri prvých prekážkach. Všetko chce snahu a čas. Viac alebo ešte viac.

Liezli sme do večera a spokojní a uzimení došli k Merene. Trošku zakúrili a posedeli v teple, aby sme načerpali chuť sa baliť k zajtrajšiemu odjazdu. Uložili sme vercajg, pripravili karimatky, spacáky a šli do hostinca, kde si pri dobrej večeri, pivečku a skvelej nálade každý pospomínal na dávnejšie časy, spoločné akcie, priateľov i tzv. priateľov. Pod hlbokú nekonečnú a nekonečne krásnu a tajomnú hviezdnatú oblohu sme uľahli pred polnocou a pod prikrývkou Mliečnej cesty sme spali až do tretej ráno, kedy sme nechtiac a s nostaligou opúšťali Horní Adršpach, smerom k domuvu.

Opäť nás sprevádzala príjemných hlasom česká mlufkyně, ktorá nám nedovolila dôjsť k Hradci Králové ale asi mala mala fešáka v Poľsku. Ale dobre urobila. Cesta po poľskej strane bola až po hraničný prechod Svrčinovec fantastická. Nová, široká rýchla, bez obcí a príslušníkov-orgánov. Proste o polovicu rýchlejšia ako cesta cez Česko. Vrelo odporúčam.
Príjemný pocit z cesty nám skazil až ksicht tetušky pokladníčky vo Vrbovom, kde sme sa chceli na hodku zastaviť. Napriek tomu, že už bolo pred večerom, žiadala 180 korún za celodenný lístok. „Túúúúúdle.“ „Tosi dáme radšej doma dobrú picu a fajny Šariš.“ A tak sme aj spravili.

To že akcia Adršpach bola super hádam ani netreba spomínať a len dúfam, že takýchto akcií bude ešte v tomto roku viac. Napr. Rumunské karpaty, ktoré plánujeme navštíviť v polovici októbra. A Tatranský horolezecký týždeň JAMES a ..............

Ďakujem Bohu i priateľom i Marene za krásne strávené chvíle

Jožko

PS: Fotky z akcie nájdete v albume