Za 6 dní 6,5 km

obr. Našli sme ešte jeden nevydaný zatúlaný článok z Nového Zélandu. Tak tu je:
6,5 km znamená prevýšenie 6,5 km v priebehu 6. dní. Z toho je jeden deň presúvací na aute. Takže vlastne 5 dní turistikovania. Po týchto dňoch musela prísť pauza, v podobe kempu.

Ale od začiatku. Nachádzame sa v parku Tararua Forest na Severnom ostrove. Podľa letáka a fotiek v ňom, to vyzerá sľubne. Pekná hrebeňovka s výhľadmi. No uvidíme, netešíme sa dopredu. Začíname ako zvyčajne až po obede. Prejdeme mostom, dosť vysoko nad riekou, prebrodíme potok a vchádzame do lesa. Terigáme sa strmým kopcom pomedzi stromy najprv 550 výškových metrov na nejaký vrchol v hrebeni, ktorý musíme prekročiť a klesnúť späť do doliny, aby sme mohli začať od znova. Na chatu je to ešte pekne ďaleko, vysoko. Počasie nič moc, zamračené a od 800 metrov úplná hmla.

obr. Aspoň, že je teplo. Po ďalšom stúpaní sa dostávame na miernejší hrebeň, po ktorom ale ideme ako svätý po vode. Je to tu nacicané vodou a my len čakáme kde čľupneme. Ani už neviem či sme zrýchlili alebo spomalili. Konečne na hlavnom hrebeni. Čaká nás kratší zostup do Čertovej brány a posledné metre na chatu Alpha. Veríme, že tu nik nebude, ale bohužiaľ, na každej chate stretneme jedného človiečika, čo tam spí. Peťka si dá broskyne a koláčik, ostatné sa zjedli počas výstupu a ja varím cestoviny. Pri zapálenej sviečke trávime zvyšok večera. Výsledok : 1500 metrov stúpania.

Ráno vstávame skôr a v domnienke, že dnes spíme na prázdnom táborisku pri aute, ako sme ho opustili, vyrážame na hrebeň. Je krásne jasno, dole trošku inverzie. Stále sa obzerajúc stúpame vyššie a vyššie. Hrebeň sa kľukatí ako Roháče a my striedavo vidíme kam ideme a odkiaľ ideme. Pred hlavným vrcholom sa pozastavíme a dáme si raňajky. Musíme sa schovať pred vetrom.

obr. Po 2 stúpaniach sme na vrchole Mount Hector, 1529 m. Vidíme celé pohorie, celé okolie až k Wellingtonu a vo veľkej diaľke Južný ostrov. Urobíme pár záberov a pokračujeme ďalej v plnení nášho smelého plánu spať pri aute. Zídeme dole, potom hore, dole k chate a hore a tu sa rozdeľuje hrebeň. My pokračujeme v pravo na McIntosh a Maungahuka. Padá nám sánka, keď vidíme čo máme pred sebou. K autu to dnes nepôjde. Našťastie sú po ceste ešte 3 chaty. Prvá je blízko, keďže máme dobrý čas a tretia je zase ďaleko, ideálna je druhá. Ale najprv musíme prejsť tento zubatý hrebeň, aby sme mohli uvažovať čo potom.

Čakajú nás 2 spomínané výrazné vrcholy a kopec, kopec vedľajších. Na prvom máme dosť a to ešte netušíme, že to ťažšie len príde. Hore, dole, hore, dole … „už musí byť“ … „ten to bude“ … hore, dole, reťaze, rebríky … „konečne vrchol“. Kúsok pod vrcholom je chata, na opačnú stranu ako náš chodník, ale musíme dať pauzu. Chata je krásna v ešte krajšom prostredí pri jazierku s výhľadmi na ďalšiu časť parku Tararua.

obr. Rozmýšľame čo teraz. Ak pôjdeme ďalej, tak zajtra to bude o 2 hodiny kratšie. Niečo zjeme a dáme si horúcu čokoládu a posilnení ideme ďalej. Teda späť na vrchol a potom dlhóóóó dole. Po 1000 metrovom klesaní sme na chate, unavení a hladní. Spíme v starej chate Neil Forks medzi pavúkmi a myšami, ale zaspávame aj tak rýchlo, a tak je to jedno.

Ráno vstávame zmierení s tým, že musíme prekročiť hrebeň ako v prvý deň, len na inom mieste. Čaká nás 1 ½ hodiny strmého výšľapu z 350 m. Pozeráme výškomer a sledujeme ako pomaly sa blíži číslo 950 m. Hurá. Už len dole po nekonečnom hrebeni do doliny k chate. Tú využijeme na krátku pauzu s vifonom a čokoládou :-) Dlhou dolinou, ktorá má nezmyselné výšľapy a zostupy, sa dostávame k autu. Len krútime hlavami prečo urobili taký chodník. Opustený prázdny kemp nachádzame úplne natrieskaný. Najeme sa a okúpeme s pomocou bandasky a ideme preč, smerom k sopke Taranaki.

obr. O výstupe na sopku Mount Taranaki sa dozvedáme v podstate iba z máp. V informačných centrách v mestách nič poriadne nevedia. Takže nám dali rady z papiera, a tam bolo aj, že potrebujeme mačky a čakan po celý rok. Škoda, že infocentrum pod sopkou nestíhame, a tak balíme všetko večer, aj s mačkami a čakanom. Na pohľad to vyzerá bez snehu, ale istota je istota. Čakan predsa len ostal v aute a o 8.00 vyrážame v ústrety hmle. Na vrchol píšu 6~10 hodín, tak si berieme viacej jedla a vody. Po 1 ¼ hod. to všetko nechávame medzi skalami nad chatou. Voda navyše, jedlo, mačky … Hore ide kopec ľudí a na ľahko. Super.

Začínajú naše známe drevené schody. Bohužiaľ iba nejakých 100 výškových metrov, a tak je ďalší úsek v nepríjemnej suti, kde idete 2 kroky hore a jeden dole. Dávame krátke pauzy, keď sa nám mráčiky trošku rozostúpili. Nakoniec sa skoro dostávame nad ne, ale sledujú nás, a ako stúpame, idú s nami. Záverečný úsek do snehového krátera je po skalnom pilieri, kde sa ide super. Po snehu nás čaká asi 50 metrov po suti a môžeme sa vytešovať. Nič nevidno :-) tak sa dohodneme, že počkáme aj dlhšie. Hore sme šli 3 hodiny, tak času je až až.

obr. Niečo zjeme, ale mušky začínajú riadne otravovať. Trošku pomáha chodenie sem a tam. Nakoniec sa to rozostúpi aspoň na chvíľku, ale po hodine ideme dole. Sme zahalení až po uši, a aj tak to nepomáha. Dole je to ešte lepšia zábava. Nohy podklzujú, tak sa snažíme ísť po hlbšej suti ako na snehu. Chúďatá podrážky :o) Po dvoch hodinách sme dole a za sebou máme 1600 metrov výšľapu aj zostupu. Stále nám nestačí. Ráno sa presunieme o niekoľko dolín na druhú stranu sopky a ideme na Fanthams Peak. Ďalších 1000 metrov. Počasie vyzeralo tento krát dobre, ale počas výstupu nás zahaľuje hmla. Za slušný čas sme hore a máme šťastie, že sa to roztiahlo na našej strane. A aj čiapka z Taranaki je preč. Potešení krásnymi výhľadmi, posedíme, pofotíme a spokojní schádzame k autu a k ďalším sopkám a do spomínaného kempu.