Lezecký klub Humenné

16.-19.1.2010

A je to tu, dočkali sme sa. Batohy riadne nabalené oblečením, jedlom a zimnou výstrojou nahadzujeme na chrbát a plný nádejí, radosti vyrážame v podvečer smerom k Mount Cooku.

Cesta ubieha hladko v blízkosti jazera Tasman a neskôr popri ľadovcovej moréne, za ktorou sa skrýva ľadovec s tým istým názvom. Ako si tak ideme a klebetíme o všetkom, zrazu prichádzame na to: „Okuliare! Do kelu, ostali v aute.“ Rozmýšľame, čo teraz. Taká školácka chyba. K autu sa nedostaneme lebo ho kamarát odviezol a tak sa rozhodujeme ísť bez nich.

Po asi troch hodinách chôdze očakávame naše prvé miesto na spanie v podobe chaty. Keď zbadáme latrínu, tak sa vytešujeme, že bude aj chata. Chodíme hore dole, kukáme a kukáme, ale chaty nikde. Rozhodneme sa nakuknúť do záchoda a ideme si oči vyočiť. Vo vnútri tabuľka s nápisom záchranný prístrešok, plus vysielačka. Pozeráme na záchod, na seba a nevieme či sa smiať a či plakať. Nakoniec sa rozkladáme pri jednom veľkom kameni na tráve. Stan nemáme. Veci skrývame do záchodu, a dobre robíme lebo zvedavé possumy nám po celú noc behajú okolo hlavy. Aby toho nebolo málo začína poprchávať. Našťastie sa počasie umúdri, veď stráviť noc po sediačky na latríne nie je nič moc :o)

Ráno sa zobúdzame na počudovanie celkom dobre vyspatý. Varíme si čokoládku a rozhodujeme sa či ísť ďalej, lebo mraky nevyzerajú najlepšie. Nakoniec to ideme predsa len skúsiť. Nevzdáme sa hneď na začiatku, veď sme ešte nikam nedošli. Pomaličky a opatrne schádzame po ľadovcovej moréne na suťou zasypaný ľadovec. Opatrne po ňom prechádzame, cez mnohé trhliny a pukliny až sa dostávame pod riadne suťový kopec. Pozeráme pred seba a uvažujeme opäť. Toto je cesta hore na ľadovec? Veď to vyzerá ako mínové pole. Od malilinkých kamienkov po obrovské balvany, ktoré sú nad nami máme prechádzať? „Veď sme tu ako na strelnici“, hovoríme. Ale skúšame ďalej, až sa Duško pošmykne a počuť len nadávku. To už ja vyberám lekárničku a ošetrujem riadne rozrezanú ruku. Mamky nebojte sa, už to je zahojené :o) No tentokrát sedíme na kameni s hlavou v dlani a jediné, čo nám víri v nej je: „Toto je asi koniec“. Zhodnocujeme, rozhodujeme, aj slzičky vyroníme, ale musíme dole. Nemáme okuliare, rozrezaná ruka, počasie nie je príliš prívetivé, a tá cesta hore pomedzi tú suť veľmi nebezpečná. Nechceme riskovať, že sa to na nás zosype. A ešte nevieme aký by nás čakal ľadovec. Vieme, že to bola naša jediná šanca a že sa sem viac nedostaneme. Snívali sme o vylezení na Mount Cook, ale … život stojí zato a nenecháme si ho zobrať horou, pre jej nebezpečnosť.

Po došľapaní až k autu a vrátení jedného požičaného cepínu, sa v informačnom centre dozvedáme, že naše rozhodnutie pre návrat bolo správne. Chalan nám objasňuje prečo nám po celý čas nad hlavou lietala helikoptéra. Zvážala ľudí z chaty, na ktorú sme sa mali v daný deň dostať, dole. Cesta na vrchol je veľmi nebezpečná, sú pootvárané veľké trhliny a padajú obrovské seráky. Po tejto správe sme trošku potešený naším rozhodnutím, ale aj tak nás mrzí, že sme prešvihli sezónu, ktorá je v novembri a decembri na výstup hore. No ale sme ešte mladý a život pred sebou a kopcov je veľa :o)

No ešte v ten deň sme sa pri večeri rozhodli, že ďalší deň dáme aspoň dvojdňovú túru Ball Pass. Ráno sme napochytro skočili ešte niečo zistiť o túre a požičať pre kamoša mačky, keďže boli potrebné. Túru sme začínali nakoniec aj tak na obed, ale fajne slniečko svietilo a my sme mali habadej času dôjsť k nášmu spaciemu miestu. Mala tam byť nejaká privátna chata a pri nej schelter, čiže búda kde sa dá prespať v prípade núdze. Tešili sme sa na večer keď sa tam uložíme a ráno sa budeme pozerať na vychádzajúce slniečko osvetľujúce Mount Cook. Krásne popri rieke vytekajúcej z Hookrovho ľadovca sme si šľapali a vychutnávali si dník. Keď sme dorazili až k jazeru s tým istým názvom, cestička mierne postúpila dohora a aj slniečko začalo pripekať a my sme sa začali potiť. K tomu sa pridal potom poriadny stupák, ktorý by nevadil keby nebol v totálnej, ale totálnej suti. Čiže urobili sme dva kroky hore a zošmykli sme sa jeden dole. Našťastie to bolo len 200 výškových metrov a potom bola skala.

Keď nám začalo pofukovať boli sme len radi, ale až do chvíle kým vietor neprivial mračná a začalo nám poprchávať. Museli sme nahodiť nepremokavé oblečenie a aj sme zvažovali to otočiť, ale predsa sme šli ďalej. Urobili sme nakoniec dobre, dáždik časom ustál a my sme nakoniec v mačkách po sniežiku stúpali hore bez problémov. Po doplnení energie a zhodnotení, že teraz to pôjde lepšie po skale sme vyzuli mačky a šli ďalej. Pred sedlom sa kamoš vytešoval, že stojí prvý krát na ľadovci a k tomu na mačkách. Preto, aj keď po prešľapanom snehu, kde my sme kráčali bez mačiek, si on nenechal ujsť kráčanie s nimi. Cele kráčanie bolo fajn, len nás mrzelo, že „Kuko“ je stále v mrakoch a nechce sa nám ukázať. Keď sme sa na neho nedostali, chceli sme ho vidieť aspoň z bližšia ako vyzerá, ale on nám to nedoprial.

Po dorazení do sedla vo výške 2121 m, cez ktoré sme prechádzali sme mali pekné výhľady na jednu stranu doliny aj na druhú. Pokochali sme sa pohľadmi a ostali stáť v nemom úžase. Keď sme videli kadiaľ vedie ľadovec, cez ktorý sme deň pred tým mali prechádzať, nechápali sme. Po tej suti, čo sme sa mali vyštverať a pomedzi padajúce skaly, by nás čakalo ďalšie mínové pole, ale trhlín. Obrovské množstvo širokých a pravdepodobne aj hlbokých trhlín na nás kukalo z protiľahlého svahu. Pozerali sme s Dušanom na seba a obaja sme boli radi, že sme sa rozhodli včera zostúpiť.

Zo sedla sa schádzalo super, aspoň tých pár metrov, ktoré sme sa šmýkali na nohách po snehu. Poniektorý občas aj na zadku :o) Potom to už bolo na striedačku občas sneh a občas skala a zrazu tu bola naša búda. Začínalo sa aj zvečerievať a my vytešený, že si navaríme večeru a zaľahneme do spacákov sa vrháme dovnútra. Naše nadšenie opadlo skôr než stihlo vyvrcholiť, keď sa tu zrazu objavil chalanisko z privátnej chaty a o 20.00 h. nám povedal, že musíme ísť preč. No super, búda, že sa vraj môže využívať len cez deň. Nasratý a nechapajúci, že záchranný prístrešok a on je schopný ľudí poslať preč aj keby bola búrka, že tu v noci nesmie nikto byť. Úplne, že zle, zle.

Zbalili sme si veci a upaľovali dole ako to len šlo, nech využijeme ešte nejaké to svetlo. No počasie sa rozhodlo, že nám nepomôže a zahalili nás mraky. Tak len podľa mapky vo foťáku a Dušanovej orientácii sa vymotávame a začíname zostupovať dole správnym hrebeňom. Ešte, že máme toho fešáka, čo sa vyzná :o) Poslednú polhodinu ideme dole už len za svetla čeloviek, ale nakoniec to zvládame bez ujmi na zdravý. Prestávku si dávame dole pri našom úžasnom záchodovom prístrešku, kde sme boli deň pred tým. Posilnili sa horúcou čokoládou a vifónom a o pol noci vyrazili ďalej do tmy. Čakala nás už len dolina, ktorú už poznáme a tak sa za necelé tri hodinky ocitáme na parkovisku.

Noc strávime v prístrešku. Samozrejme vyspatý sa ráno prebúdzame do krásneho slnečného dňa. Bol to zasa jeden haluzný výlet na Zélande, ktorý stal za to. Len nás mrzelo, že sme sa do tohto pekného rána nemohli zobudiť o 1100 m vyššie.

PS: ďalšie foto na www.picasaweb.google.sk/dusan.spura v
NZ - Mount Cook, Ball Pass 13.-19.1.2010

Peťka