Spoločne hrebeňom Nízkych Tatier

(16.-18.4.2009) Konečne som sa dočkala a idem túto zimu, na svoju prvú skyalpovú túru, ktorá bude trvať viac ako jeden deň. A tak ráno vo štvrtok stojíme na zastávke a spolu s Duškom vyčkávame autobus, ktorý nás odvezie na Čertovicu.

O 8.00 hod. sme na mieste a začíname šľapať smer Lajštroch. Pár prvých metrov kráčame bez lyží, aj keď je tu ešte aký taký sneh. „Veď ešte si pošľapeme na lyžiach“, hovoríme si, ale o chvíľu už obúvame lyže, pretože sa začíname prepadávať po kolená. Sneh je primrznutý tak akurát, šľape sa úžasne a ešte k tomu nám spoločnosť robí vysmiate slniečko. No naše šľapanie prerušujeme a dávame si raňajky na prvej trávičke, ktorá vykúka zo snehu. Posilnený a spokojný potom pokračujeme ďalej.

Nadchýňame sa nad, krásou prírody a kde tu sa zastavujeme aby sme tu krásu mohli zachytiť foťákom. Zhlboka dýchame príjemný horský vzduch a tešíme sa z krásneho dňa, keď v diaľke zbadáme náš cieľ, ale iba na obedňajšiu prestávku. O chvíľu už sedíme na Štefánikovej chate, popíjame kofolku a pozeráme na Ďumbier, kam budú smerovať naše ďalšie kroky. Kopec to vyzerá strmí, ale iba vyzerá :o) a čo nevidieť sa ocitáme na jeho vrchole.

Paráda hovoríme si, je to super, ale zrazu pozeráme a blíži sa k nám búrka. No našťastie nás len tak ­postriekala pár kvapkami a odišla. My sa po fotení tiež poberáme, ale smer Chopok a Kamenná chata, kde strávime našu prvú noc, s trojdňovej skyalpovej túry. Zjazdíme z Ďumbiera a šľapeme, keď tu zrazu sniežik chýba. Veľmi nás to neprekvapuje, veď sme na hrebeni, je tepľúčko a tak sa sneh topí. A po týchto slnečných dňoch ani inak nemôže byť. Vyzujeme lyže, pár krôčikov po kameňoch a zasa šľapeme. Slniečko sa nám už nejak schováva za mráčiky a dvíha sa vietor, no mi pokračujeme rezko ďalej a pred 16.00 hod. sa dostávame na chatu. Dáme si večeru, posedíme a poberáme sa do postieľky, veď zajtra pokračujeme ďalej. V noci sa túlim k milovanému človeku, po nádherne strávenom slnečnom dni, v krásnej prírode. Čo by chcel človek viac, je to super!!!

Ráno sa prebúdzame do nehostinného počasia, hmla a vietor nás držia v postieľke a tak ešte zavrieme oči a podriemkávame. V tento deň sa počasie zlepšiť nemá. Preto váhame: „ísť či neísť ďalej“. Po asi hodinovej špekulácii sme rozhodnutý pokračovať. Veď keď sme sa na to dali, tak to dobojujeme. Dnes nás čaká iba štvorhodinové šľapanie a kamarát nám potvrdzuje, že ďalší deň má byť pekný. Vyrážame presne na obed. Konštatujem, že to nie je až také zlé. Hmla sa občas trhá a je vidno do doliny a na okolité vrcholy. No po asi dvoch hodinách šľapania sa sila vetra zvýšila a padli už aj prvé kvapky dažďa a sneh. Zisťujem, že mi vietor zobral návlek na batoh. Čo už?!

Čaká nás prechod cez Chabenec a to ešte nevieme aké počasie nás tam vybičuje. Vieme, že šľapeme do hmly a tak radšej skladáme lyže a držíme sa palíc, ktoré vedú už po tráve. A znovu ich obúvame a skladáme. Keď už dorážame na vrchol Chabenca sme úplne premočený a určite máme mokré aj veci v batohu. Sme však radi, že sme hore a že nás čaká už len zostup dole na chatu Ďurková. Mokrý sneh sa však mení na nemilosrdne krúpy, ktoré bičujú každý nezakrytý kus tela. Je problém pozerať a držať sa palíc, no my sa nevzdávame a znova skladáme lyže a uháňame čo nám sily stačia na chatu. Príroda je na chvíľu láskavá a odkrýva nám pohľad do doliny kde sa chata nachádza. Posledný zjazd a sme na chate. S čajom nás víta chatár Ďuro a prikladá do piecka. Veci sa už sušia, my sme najedený a vychutnávame si romantiku pri kozube a petrolejovej lampe. Spokojne sa ukladáme spať s nádejou, že zajtra nebude aspoň pršať.

Zo spacákov nás ťahá slniečko, ktoré vidíme z okna. Mraky sa roztrhali, síce sú, ale vyzerá to na celkom pekný deň. Po chutných raňajkách, v podobe chlebík vo vajíčku, vyrážame na kopec Ďurková. Sme na ňom „cobi dup“ a z vrchu pozeráme kadiaľ budeme pokračovať. Vidíme všetky vrcholy, cez ktoré budeme prechádzať. V diaľke sa týči aj náš posledný najvyšší cieľ Veľká Chochuľa.

Pomaličky šľapeme po hrebeni, kde tu aj po traverzoch, keďže na hrebeni sniežik občas nie je. Ale je ho dosť ešte na južnej strane a na severnej ani nehovorím. Všade sa rozprestierajú krásne zasnežené žľaby, s perfektným snehom na zlyžovanie. Óóóch ako by sme si zalyžovali, ale nedá sa, čaká nás ešte celý dník šľapania a tak šetríme energiu a čas na to. Radšej sme si chvíľu povegetili na suchej trávičke, ktorá je tu všade okolo nás. Vyhrievali sme sa na slniečku a plný radosti túžili aspoň na chvíľu zastaviť čas.

Pozerali sme na Veľkú Chochuľu, na ktorej sme už o pár minút stáli a tešili sa z dosiahnutého vrcholu. Pochutili sme si na čokoládke a už nás čakal len príjemný zostup dole, keď sme zrazu zbadali že od Donoval sa k nám ženie nepekná búrka. Mysľou mi prebehlo: „Tak to budeme ešte riadne mokrý“. Pridali sme trošku do kroku, pár výšľapov na menšie vrcholčeky a zjazdy dole a ocitli sme sa na Prašivej, odtiaľ už len dole. Búrka už bola pri nás, ale zrazu sa stočila a len tak nás lízla a trošku nás poprášila peknými chumáčmi snehu a ostalo už len slniečko. Trošku sme poblúdili v kosodrevine a posledný zjazdík vo fajnovom sniežiku a už len po vlastných do Korytnice. Večer v Mikuláši pri paradajkovej polievke sme spomínali na nádherné tri prežité dni a tešili sa z toho, že nám to konečne vyšlo.

PS: Kamarátom odkazujeme: „Poďte niekedy s nami, stojí to za to“:

Petrika článok a Duško foto :o)