Náš prvý bivak :o)

V jeden stredajší deň (15.10.2008) Duško povedal: „Čo tak ísť do Tatier na Ošarpance“ a ja som dodala a čo tak bivak, keďže z predchádzajúcich návštev Ošarpancov som si nejaké tie bivaky pamätala. A hneď sme to odsúhlasili.

Stretnutie padlo na piatok okolo 16.30 hod. na Štrbskom plese. Keďže som tam bola skôr, pochutnala som si na kávičke v útulnej kaviarni. Keď dorazil Duško po príjemnom zvítaní sme sa vybrali smerom k Popradskému plesu. Podľa jeho, alebo skôr internetových predpovedí, sme tam mali byť za šera. Slniečko už síce nesvietilo, ale vidno predsa len bolo. Obaja sme boli zvedaví, čo stojí noc v tejto chate. Po zistení, nám viac netrebalo. Pýtam sa sama: „Prečo sú tie chaty také drahé?“ Po krátkom zvažovaní, či ostať prespať pri chate alebo ísť ďalej, lebo bolo jasné, že pod stenu sa dostaneme za tmy, sme sa rozhodli predsa len pokračovať. Povedala som: „Veď skúsime, ak nič, tak sa môžeme vrátiť späť. Hľadať bivak v noci, nie je sranda, no my sme sa na to dali :o) Ako sme tak kráčali k Ošarpancom, zotmelo sa a my sme si vytiahli z batohov čelovky. Za pomoci ich svetielka a šťastia sme bez problémov našli bivak. A ešte aký? Bol úplne krásny, podlaha rovná vyložená igelitom, miesta habadej a ešte sviečka k dispozícii :o) Jednoducho romantika. Po naplnení prázdneho bruška a trocha teplého čajíku sme sa šupli do spacákov a vychutnávali si našu celkom prvú noc takto v bivaku :o) Ani jeden z nás takto vonku ešte nespal.

Ráno sme vyliezli z bivaku príjemne vyspatí, pozeráme a vonku sniežik. Bolo ho síce len tak jemne, ale bolo to pekné a keď nám ešte slniečko pri raňajkách svietilo do tváre, bol to nádherný pocit. Napapaní a pobalení sme sa pobrali vyššie k stene. Slniečko už slušne hrialo, keď sme začali prekonávať prvú dĺžku cesty, ktorú sme si vybrali a to Plškovú cestu. Duško ako skúsenejší lezec, ťahal celú cestu. Vravela som: „Rada by som si to vyskúšala a ťahala ja, ale z veľkou pravdepodobnosťou by som poblúdila“ a jemu to išlo tak šikovne :o) Liezli sme veľmi peknou cestou a obaja sme si ju vychutnávali, skala bola príjemná a slniečko stále svietilo, dobre sme sa zabávali a smiali. Škoda, že dník je taký krátky a nedá sa liezť viac. Trošku sme sa potrápili v prvej VI-, keďže bola chudobnejšia na chyty. Inak Puškašové platne sú super. Časom sa nám počasíčko trošku ochladilo a keď sme doliezli na Prostredný Ošarpanec, boli sme aj celkom radi, že môžeme zlaňovať. Hlavne ja som mala nohy ako cencúle a Duško ako správny džentlmen mi ponúkol páperové papučky, ktoré mi nôžky rýchlo zohriali. Zbehol ešte po vodu a už sme v druhom našom biváčiku tiskali do úst, nejaké dobrôtky, aj rýchlo urobený puding s malinami :o) (stačí zaliať studenou vodou, zamiešať a papať) Zábava a smiech pokračovali do noci, ktorá bola krásne jasná plná hviezd a žiarivého mesiačika. Po dobrej kávičke, na ktorú som ešte dostala chuť a zasa môj šikovný spolubývajúci uvaril, sme zaspali.

Zo spacákov nás ráno vytiahlo slniečko, ktoré už príjemne svietilo. Zasa niečo zobnúť a šup ho rýchlo na stenu. Tentokrát som sa proti chladnému vetru obrnila aj páperovou vestou, ktorá sa ukázala ako super nápad. Výber cesty som nechala na môjho parťáka, veď on zasa bude ťahať. Vybral cestu z názvom Cesta pre Lukáša VI. Nástup na stenu bol veselý, priamo zo snehu, ktorý sme aj neskôr pri lezení míňali. Bavila som sa na tom ako Duško zo štandu kričí: „Zo začiatku to bude trošku ťažšie, ale potom je to v pohode“. A ja si doleziem a kukám a kukám a vravím si „trošku ťažké“, ale nakoniec som to vypučila a hodinky pri tom rozbila, ale už sú OK :o) Bolo to v tretej dĺžke, v takom kúte. Inak lezenie bolo krásne aj napriek tomu, že celkom slušne pofukovalo. Duško liezol precízne a opatrne, bez jediného pádu, zato ja som sa raz šmykla a ostala visieť „v jeho rukách“. Na túto stenu by som si ako prvolezec netrúfala, ale aj ako druholezec dosiahnutie vrcholu bol krásny pocit. No a ostávali už len tri zlaňáky, v ktorých som sa ja vyžívala, hlavne posledný 70-metrový bol úžasný, Duško sa len smial. Potom už len skufrovať lano, odložiť materiál do batohov a vybrať sa dole. Aby sme neporušili tradíciu tmy, zasa sme na pomoc museli z batohov vytiahnuť čelovky. Už po príchode na Popradské pleso bola úplná tma a potom šup na Štrbské a poďho domov s príjemnými spomienkami na jeden z krásne prežitých víkendov.
Petrika :o)


Plškova cesta VI


Cesta pre Lukáša VI


Noc v bivačiku


Ranný sniežik


Hygiena musí byť


A raňajky tiež


Trošku krásy Tatier


Namadžovať ruky


A za chvíľu sme hore


Šelmička na skale


Aj relax musí byť


A slniečko zapadá


Posledné lúče slnka


Malinový dezertík a ham


Kukuk


Istenie počas cesty


A teraz kam


Vyššie sa nedá, taak ideme dole

Komentáre

Obaja ste skveli....

Malo kto sa dostane tam kde vy dvaja....obdivujem vas oboch a som na vas neskutocne hrda,len mi davaj pozor na moju Petriku:-) cmuk na licko:-*

Ahoj

Ahojko, neboj sa, nedovolim si zavahat ani na sekundu, strach je este vacsi, ked sa to tak prijemne skomplikovalo, ale o to vacsi pozor budem davat