Lezecký klub Humenné

Orlia prť je svojou dĺžkou a expozíciou najťažšou značenou cestou v celých Tatrách. Vedie po hrebeni Svinica – Wołoszyn od sedla Zawrat (2 158 m) do sedla Krzyżne (2 112 m). Cesta je dlhá 4 km a pri celkovom prevýšení približne 1 050 m trvá od sedla po sedlo okolo 6 hodín. K tomu musíme pripočítať čas na prestávky a prípadné čakanie na reťaziach. Cesta je zaistená umelými pomôckami (reťaze, kramle, a 2 rebríky).

Cesta bola vybudovaná v rokoch 1903 až 1906, bola to prvá cesta typu via ferata v Európe a pôvodne sa uvažovalo o názve „Kozia perć“. Autormi cesty boli kňaz a profesor z Tarnowa Walent Gadowski a profesor z Krakowa Franciszek H. Nowicki, ktorí za pomoci Towarzystwa Tatrzańskiego vytýčili cestu. Pôvodný projekt bol ambiciózny, cesta mala viesť od Mickiewiczových vodopádov na Kasprov vrch a cez Červené vrchy do Kościeliskiej doliny. Cesta bola populárna už od svojho vzniku. Cesta má aj niekoľko obetí, prvá známa obeť bol Ján Drege v roku 1911 (odtiaľ pravdepodobne názov Žleb Drege'a), ktorý zahynul v oblasti Granátov.

My (tj. Vlado, Peťka, Juraj a ja) sme sa definitívne rozhodli na prechode Orlej Prti až v sobotu. Možností bolo viacej. No a keďže sme chceli ísť cez víkend (však kedy inokedy) a v peknom počasí, čo znamenalo veľa ľudí, vyrazili sme už o 3.45 z Humenného. Poliaci majú Non-stop parkovisko (strážené), tak tento krát sa plateniu nevyhneme. Môžeme nechať auto u nás (Na Slovensku) zadarmo, ale máme toho pred sebou hodne, tak štartujeme z Palenice Bialczańskej, približne o 6.50.

Začiatok je po asfaltke a asi po 40 min. sa odbočuje do lesa na upravený chodník na zelenú značku. Chodník strmo stúpa niekoľko minút a križuje zásobovaciu cestu. Potom sa už len ide a ide až k miestu, kde sa končí zásobovacia cesta a ďalej pomáha zásobovaniu nákladná lanovka. Nevšimli sme si skratku k chate (ich čierna značka) a zbytočne tak šliapeme o niečo dlhšie a dookola. Výhoda je len, že vidíme vodopád Siklawa za denného svetla (to sme zatiaľ netušili). Od Wielkeho Stawu Polskieho si odskočíme k chate v doline Pieciu Stawów Polskich. Je nádherná a zapadá do prostredia. Nebudem písať, kde to neplatí, ale je toho veľa na našej strane Tatier. Dvaja Slováci nám odporučili „domáci“ koláč a môžeme povedať, že bol super. Ešte sme kúpili magnetky a mohli pokračovať späť k Veľkému plesu a okolo neho hlbšie do doliny smerom k sedlu Zawrat po modrej.

Celý čas pozerám na Hladké sedlo a Hladký štít prístupné aj z našej strany od sedla Závory, ktoré som niekoľko krát navštívil aj s bicyklom z LM. (80 km tam-späť + 3,5 h pešo z Kôprovej doliny, bicykel samozrejme ostal za Kmeťovým vodopádom). O chvíľu sa dostávame vyššie a začínajú sa ukazovať aj doliny Tichá a Kôprová, Liptovské kopy, atď. S Vladom sa musíme vyzliecť do krátkeho, pot mi už steká až do topánok. Hneď sa ide lepšie. Obídeme hrebeň vybiehajúci z Malého Kozieho štítu a dostávame sa tak nad dolinku pod Kolem so Zadnim Stawom Polskim. Sedlo je na dohľad.

Svinica je lákavo blízko a spoločníci sa nechávajú zlákať. Mne osobne je to jedno, ale upozorňujem, že to nie je až tak blízko, ako to vyzerá. Svinica je tiež sprístupnená reťazami, ale napriek tomu nepatrí do Orlej Prte. Prekvapuje ma obrovský pohyb na tento, nie až tak ľahký vrchol (pokiaľ nejdete z chaty alebo z Kasprovho vrchu kde je lanovka). O 11.40 sme hore. Vrchol je plne obsadený, a tak zostávame na predvrchole. S Peťkou si odskočíme medzi tú hordu ľudí aspoň si obzrieť Červené vrchy. Zo Svinice je krásny kruhový výhľad na celé Západné Tatry a vďaka zalomeniu Tatier do oblúka aj celé Vysoké Tatry až po Belianske. Ani neviem čo dať medzi fotky.

O Jurajovom jedení som písal v predchádzajúcom článku, tak teraz o tom pomlčím, ale jedol skoro všade :-). Zato Vlado más v poslednej dobe nejaké problémy, lebo skoro nič neje. Kto ho pozná, vie o čom píšem. Na podráždenie žalúdka zje zvyčajne štyri rožky a až tak začne jesť.

Návrat do sedla bol rýchli, len Juraj sa sem tam dostal medzi ľudí a trochu to trvalo. V sedle si znova oddýchneme pred samotnou „feratou“. Zisťujem, že s vodou to viacerí podcenili, takže ak tam niekto pôjde, berte si minimálne 2 litre vody (dobrá rada aj pre tých, čo si myslia, že pijú pomenej). Nasledujúce hodiny sa dajú ťažko popísať. Jeden vrchol za druhým, reťaz, kramľa, kramľa, reťaz, rebrík, ... K článku prikladám peknú mapku a výškový profil Orlej Prte. Profil z netu som trochu doplnil o ďalšie vrcholy a sedlá. Zaujímavé boli prechody cez Zmarzlu Przelecz, Koziu Przelecz aj Koziu Przelecz Wyzniu. Všetky na husto zaistené reťazami a pod. Prechádzali sme cez známu (pre horolezcov) Zamarlu Turniu, kde sú pekné horolezecké cesty. Ráno pri výstupe do sedla som tam nikoho nevidel, ale pri prechode vrcholu už niekoľko družstiev doliezalo na vrchol.

Na Kozom štíte sme boli o 14.20 a mali dlhšiu prestávku. Stretli sme aj dvoch Slovákov z chaty, ktorým sme odporúčali prejsť celú feratu. Ale až teraz došli na Kozí, pritom my sme boli aj na Svinici. Čo bola asi 2 hodinová zachádzka. Rozhodujú sa zostúpiť po čiernej do doliny a my pre pokračovanie Orlej Prte. Stále si myslíme, že doma budeme v rozumnom čase. No pred nami sú ešte skoro 3 km hrebeňa. Podľa toho čo vidíme a čo si pamätám z minula, by sme to mali prejsť rýchlo. No ale pamätám si veľmi zle (vtedy som to preletel za 3 hodiny) a vidíme len pár vrcholov. Veľa veľa ďalších je v zákryte. Presne ako na Zélande, na hrebeňovke v parku Tararua (článok Za 6 dní, 6,5 km).

Z Kozieho štítu je to pohodlné, najprv dole a potom mierne hore-dole a až po sedlo nad Buczynowou dolinou (Przelaczka nad Buczynowa Dolinka). Tu značka prudko klesá žľabom Kulczyńskiego až ku komínu, ktorým sa prekročí pilierik na stranu Granatov. Samozrejme s pomocou reťazí. Granaty sú tri. Zadni, Pośredni, a Skrajny. Na každý sa stúpa a znova klesá do sedla. O 16.40 vystupujeme na posledný – Skrajny. Oddýchneme pár minút, ale nemôžme sa zdržovať, lebo západ slnka sa blíži a chceme byť dovtedy aspoň na konci hrebeňovky. Najlepšie až dole pri Veľkom plese.

Posledný úsek Orlej Prte vyzerá z Granátov ako chodecký. No znova len vyzerá. Reťazí je tu ešte dosť. Väčšinou na severnej strane hrebeňa, kde sa často schádzalo, a k tomu sa pridala vlhkosť na vyšmýkaných skalách. Takže musíme byť ešte opatrnejší, čo po 11 hodinách nie je také jednoduché. Od Przelecz Nowickiego vedie chodník už len po južnej strane. Krásne nás osvetľuje zapadajúce slnko a pohľady zamestnáva aj záchranná akcia s vrtuľníkom (oproti cez dolinu na modrej značke, ktorá ide z Morského Oka). Vrtuľník najprv pekne blízko naletí, vysadí doktora a odletí trochu bokom. Po pár minútach naloží doktora aj zraneného. Je to ďaleko, takže detaily si domýšľame. A je preč. My sme sa zase priblížili k sedlu Krzyzne. Pod Wielkou Buczynowou Turniou sa hodne schádza a následne vychádza po dlhom reťazovom úseku. Úsek prejdeme rýchlo, myšlienky na blízky koniec nás poháňajú, a o 17.45 sme v sedle Krzyzne.

Orliu Prť, od sedla Zawrat po sedlo Krzyzne sme prešli za 4.45 hod. Veľmi pekný čas a bol by ešte krajší, ale spestrili sme si deň výstupom na Svinicu. Využívame posledné lúče slnka a dáme spoločnú fotku. Odteraz už len dole. Zo sedla sa prudko schádza do kosodreviny, obíde sa pilier k potoku, kde dopĺňame vodu a pokračujeme krížom cez Buczynowu dolinku. V doline Roztoka vidíme ako sa rozsvecujú svätojánske mušky. Aj nás to čaká. Pred posledným zostupom k plesu sa už musíme obliecť. Teplota rýchlo klesla. Pri mostíku cez Potok Roztoka zapíname čelovky. Od teraz sa nám svet zúžil na pár metrov štvorcových osvietených bielym svetlom. S Peťou by sme mali kúpiť nové baterky, lebo svetlo nie je biele, ale pripomína nám nepríjemné šero. No Poliaci majú pekné chodníky a tak to ide pomerne dobre.

Cesta v tme rýchlo ubieha a po hodine a pól sme na asfaltke. Vydýchli sme si a asfaltku doklepeme v dobrej nálade. Niekoľko ľudí ide aj oproti, pravdepodobne na Morské Oko. Dokonca sa tu rozvážajú aj autami. Posledný rovný úsek osvetľuje od rampy autobus a v tom opare vyzeráme ako zombíci. Aj sa tak cítime, veď sme boli na nohách 14,5 hodiny. K tomu 6 hodín cesty z HE do HE.
Auto nachádzame na mieste, kde sme ho nechali a môžeme vyraziť na cestu domov. Čas príchodu domov sa nám nejako posúva. O 2-3 túry budeme chodiť z Tatier rovno do práce alebo školy :-).

Dušan

Chata v doline Piatich poľských plies

Bufet pri Prednom poľskom plese, ďalej Veľké poľské pleso

Dolina Piatich poľských plies, na fotke Predné, Veľké a Čierne poľské pleso, vpravo hore Veľký Mengusovský štít

Cestou do sedla Zawrat, Veľký Mengusovský štít, Kôprovský štít, Veľké Solisko, za hlavami máme Miedziane, za ktorým je Morské Oko

Juraj šľape na Svinicu, vidno Kozí štít (najvyšší na Orlej Proti) a naše: Ľadový štít, Široká veža, Prostredný hrot, Javorový štít, Svišťový štít, Slavkovský štít a Bradavica

Vlado na Svinici, znova: Ľadový štít, Široká veža, Prostredný hrot, Javorový štít, Svišťový štít, Slavkovský štít a Bradavica

Na Svinici, prvom vrchole Vysokých Tatier od západu

Orlia Prť, v pozadí Belianske Tatry, Jahňací a Kolový štít (nad Kozím vrchom) a Ľadový a Malý Ľadový štít

Začíname hrebeňovku

Prvé reťaze tatranskej „feraty“

Pravdepodobne Maly Kozi Wierch

Zmarzla Przelecz Wyznia

Prechádzame cez Zmarzle Czuby

Vpravo dole je stena Zamarla Turnia, vzadu sú Granaty, Czarny Mniszek a Buczynowa Straznica

Schádzanie po rebríku do ...

... sedla Kozia Przelecz

A tu do sedla Kozia Przelecz Wyznia

Vlado na reťaziach

Krásny pohľad na Vysoké Tatry z Poľska, dole Przedni a Wielki Staw Polski

Kozi Wierch, najvyšší na Orlej Prti

Pokračovanie hrebeňa cez Granaty

A ďalšie pokračovanie cez Wielku Buczynowu Turniu na koniec so sedla Krzyzne

Obchádzame hrebeň niekde okolo Wielkej Buczynowej Turnie

Koniec pri západe slnka, sedlo Krzyzne, vpravo nad tyčkou je Kriváň

Schádza sa späť k Piatim poľským plesám

Pri plese už po tme, čakajú nás ešte 2 hodiny k autu