Skialpstret 15.~17.4.2011

obr. Na minulom 1. ročníku stretnutia skialpinistov bol z Humenčanov iba Jožko (Luigi). Tohto roku som bol naň zvedavý aj ja, hlavne po prečítaní si programu. Prezentácie vyzerali byť zaujímavo (zjazdy skiextrémov Mira Peťa, Aljaška – Denali ai.) a zvedavý som bol aj, kto všetko príde, a hlavne, aká to je vlastne akcia.

Hromadné akcie veľmi nemusím, ale občas sa stretnúť s ľuďmi „rovnakej krvnej skupiny“, vymeniť si skúsenosti, či len tak podebatovať, jednoducho treba.

Oficiálne prihlásení od piatku sme boli traja, nakoniec sa k nám pridal aj Vydra, a tak vo štvorici (+ Jurij a Vlado) vyrážame smer Popradské pleso. Počas nášho príchodu na chatu – hotel už bežala prednáška o lavínach, stihli sme po ubytovaní naplno až prezentáciu Mira Peťa. Ten teda vie lyžovať (a nielen to, viď jeho stránku), ale dodržiava aj všetky zásady prípravy či bezpečnosti, proste vie, kedy sa obrátiť späť a nechať si zájsť chuť, ak sa mu to už proste nepozdáva.
obr.
Pri prezentácii z Denali som si pripomenul nejaké svoje podobné zážitky, a tak mala pre mňa aj príchuť istej nostalgie. Aj by som si to zopakoval, aj nie, hlavne pri predstave tej neskutočnej driny vtedy, pričom rovnaké skúsenosti mali aj účastníci prezentovanej akcie.

Na izbe som potom zistil, že s nami býva prevádzkovateľ (alebo majiteľ, ak chcete) stránky Hiking.sk, tak bolo naozaj o čom debatovať...

V sobotu sme mali na výber buď Mengusovkú alebo Zlomiskovú dolinu, vybrali sme si tú druhú. Len Vlado, ktorý lyže nemal, sa vybral vyšlapať na Ostrvu. Naša trojica bola spočiatku vpredu, museli sme prešlapávať stopu, lebo tá včerajšia bola úplne zafúkaná. Až nad hangom sme sa zaradili do „oficiálnej“ skupiny , a tak nás spolu bolo 16 ks. Prvý aj posledný bol vždy z horskej služby, v tomto prípade sa striedali Roman (náčelník HZS Západné Tatry) a Noro. Predsa len, obloha zatiahnutá a lavínová trojka, takže s nimi sme sa cítili bezpečne...

Pod Ľadovým plesom sa pasú kamzíky, a tak Vydra s Jurijom majú výhovorku, prečo sa nejdú vykúpať...Tempo skupiny je také akurátne, nemám pocit, že je buď príliš rýchle či naopak pomalé.
obr.
Len mám trochu obavy pri stúpaní do Dračieho sedla, ako to zlyžujem. Síce žiadny extrém, ale ani ja nie som žiadny lyžiar, nehovoriac o tom, že tej zimy stojím na skialpoch prvýkrát...Pod sedlom vykukne už aj trocha slnka, a ako neskôr zistíme, aj tá trocha stačila, aby nás (vzhľadom na ranné počasie), nepripravených (bez slnečných okuliarov a krému) dosť poznačila. Vystupujeme poctivo podľa pravidiel rozostupov, keď sa v najstrmšom mieste bezprostredne pod sedlom zastavím fotiť, hneď ma napomenú, aby som sa na takom mieste radšej nezdržiaval. Hneď aj poslúchnem, lebo nechcem fotiť poslednýkrát...a lavínky už počas výstupu hovoria jasne, že to trojka lavínová naozaj
bude.

V sedle je krásne, aj keď počasie ideálne nie je. No po chvíli sa musím aj ja odhodlať prekonať strach, a zlyžovať dole. Nakoniec to také strašné nebolo, iba raz som si sadol. Viacerí mali pády aj s kotrmelcami, a to som si myslel, že sú to samí dobrí lyžiari...Najoriginálnejší spôsob zjazdu vymyslel Vydra, ako ho on sám nazval, teda čo spôsob, priam nová disciplína s názvom „anti freeride“, tzn. vyjsť hore na lyžiach a dole (prevažne) s lyžami v rukách. No ale zase podľa mňa bol asi prvý v Dračom sedle na bežkách...Horskáči nevychádzajú z údivu a pravdepodobne navrhnú vedeniu HZS pre najbližšiu zimnú sezónu vymeniť skialpy za backcountry bežky.

Všetci sme úspešne nakoniec zlyžovali, vrátili sa, a večer po ďalších prezentáciách sme (už aj s Luigim a jeho rodinkou) sa úspešne družili, zoznamovali a tak podobne, veď to už poznáte.

V nedeľu sme si ešte nakrátko vyšliapli k Hincovým plesám (takmer) a hajde domov, lebo viacerí sme chceli byť doma trochu skôr. Som presvedčený, že po tohoročnej dobrej skúsenosti si to o rok zopakujeme.

Sašo Daňo

obr
Krásne stromy rastú v tej Zlomiskovej