Lezecký klub Humenné

Je ráno 3.30 hod. a ja stepujem doma a stále váham. Ísť, neísť... opakujem si to dookola. Veď som v Tatrách sama nikdy nebola. Nebojím sa, len mám také zmiešané pocity isť tam sama.

Zrazu stojím na zastávke a predo mnou sa otvára Dolina Kežmarskej Bielej vody. Som tu, idem do toho, späť sa nevraciam. Srdce mi búši dobrodružstvom a či počasie vydrží. Začínam kráčať k Brnčalke cestou, ktorú dôverne poznám. Keď sa začína ukazovať chata vidím aj mraky nad Baraním sedlom a Rohami. Začínam mať pocit, že je to beznádejné. Mraky sa kopia a kopia. Ja sa cez to Baranie sedlo dnes asi nedostanem. Som sklamaná, ale mám aj variantu, ak bude nepriaznivé počasie idem cez Svišťovku. Na chate si dám kávičku a sledujem mraky. Prevaľujú sa sem a tam. Predsa to len skúsim. Ak by sa počasie pokazilo, vrátim sa. Nikdy som cez Baranie sedlo nešla a konečne to chcem skúsiť.

Dopijem posledný glg kávy a smerujem k reťaziam, ktorými sa dá dostať do Veľkej Zmrzlej doliny. Na reťaziach stretávam pár, ktorý si vybral ten istý cieľ ako ja. Dáme pár slov a opúšťam ich. Spoločnosť mi robí nádherná skalami a štítmi vystlaná dolina. A pár kamzíkov, ktorý si tiež vychutnávajú dnešný deň. Mraky sa zasa kopia a čím som bližšie k sedlu zahaľujú dolinu. Poskakuje vo mne plamienok vzrušenia. Trafím to správne sedlo aj za hmly, čo ma čaká v sedle a čo za ním? Otázky sa kopia a ten nezbedný plamienok mi dáva túžbu zistiť to.

Obklopuje má úplná beloba. Je to zvláštny pocit sama na mieste kde som nikdy nebola, nevedieť čo je za najbližším kameňom. Zasa kameň :o) Ženie ma túžba zistiť to. Zrazu si uvedomím, že prosím niekoho hore nado mnou, aby rozostrel tu bielu záclonu. Aspoň na chvíľu sa naskytol pohľad kam majú smerovať moje kroky. Čo chvíľa sa predo mnou otvára Baranie sedlo v celej svojej „veľkosti“. Vidím reťaze a už sa ich túžobne chytám. Leziem po nich hore dychtivo a náhlivo v očakávaní čo je na druhej strane.

A som tu, tu v sedle, toľko očakávanom. Teším sa a vychutnávam si ten pocit čistoty, priestoru, veľkoleposti. Po ľavej ruke mám Pyšné štíty a po pravej Baranie rohy. Mraky sú neúnavné, tajomné a vábivo lákajú moje kroky na ich vrchol. Čo sa skrýva za touto vežičkou a čo za tamtou, ako je to ďaleko? Moja detská zvedavosť nenechá dlho na seba čakať a už sa driapem za pomoci skalných mužíčkov na vrchol. Vauuu som hore, sedím na slniečku a teším sa z môjho maličkého úspechu. Viem, viem, celý úspech bude až budem zasa bezpečne dole, uvedomujem si to. Ale tá radosť, ktorá sa rozpína v mojom vnútri, chce sa mi kričať. A preto si ústa zapchám obloženým rožkom s paradajkou a ticho sa kochám krajinou štítov a vrcholov.

a vrcholov.

Zostup do Malej Studenej doliny je rýchli. Kráčam si z kamienka na kamienok a kde tu sa zastavím a vdychujem tu krásu Tatier plnými pľúcami. Všetky bunky vo mne hrajú. O chvíľočku sa pri Téryho chate stretávam s kamarátkami, s ktorými prehodíme pár slov, keďže sú už na odchode. Pozriem si poslednú dĺžku, ktorú doliezli kamaráti na Žltú stenu a vycapím sa na kameni ako žaba. Ľudí je tu neúrekom, ale mne to nevadí. Moje myšlienky odnáša vietor a ja si relaxujem a nemyslím.

Po nekonečnom vyhrievaní sa na slniečku sa poberám do Priečneho sedla. Spoločnosť mi robia poskakujúce kamzíky po kameňoch, ktorým ľudská spoločnosť, tak ako mne nevadí. Znova som na reťaziach, dnes už tretí krát, ako sa teším. Občas sa zastavím, aby som si vychutnala aj túto dolinku a vstrebala jej krásu, z ktorej budem energiu čerpať po ďalšie dni. Láka ma pohľad na Širokú a vystúpiť aj na ňu, ale to si už netrúfam. Taký macher bez Duška nie som :o) V sedle zamávam Malej Studenej doline a prehupnem sa do jej väčšej sestry. Mraky zasa začínajú okupovať vrcholy Tatier, no mňa dnes čaká už len príjemný zostup na Zbojnícku chatu. Kráčam si chodníčkom a spomínam na krásne chvíle, ktoré som v milovaných Tatrách zažila. Pri Sivých plesách si dávam prestávku a vychutnávam si posledné lúče dnešného slniečka, ktoré sa pomaličky schováva za niektorý z vrcholov. Už nepamätám ktorý :o)

Predstavujem si ako bude vyzerať nocľaháreň na Zbojníčke. Nikdy som tam nespala. Občas ma prepadne myšlienka, čo ak nebudú mať pre mňa miesto. Nemám rezerváciu a dnes je tak pekne, určite budú mať kopec ľudí. Vzápätí si hovorím, že jedno miesto sa určite niekde nájde. A nájde v krásnej nocľahárni, pekne upravenej, nad moje očakávania. Spokojne sa vybalím. Na terase za šera Tatier a prvých hviezdičiek si vychutnávam kapustovú polievku s kávičkou. V jedálni si ešte prečítam z knihy pár riadkov na dobrú noc a inšpiráciu. Ľahám si na svoje pridelené miesto a premýšľam nad dnešným dňom, a čo ma čaká zajtra. Teším sa na prechod ďalšieho sedla a hlavne na to, že pôjdem ďalej v tejto doline, v ktorej som ďalej ako po Zbojníčku nebola.

Ráno sa prebúdzam na rezký ruch a šuch v chate. V noci to bolo ešte veselé keď začali poniektorí páni riadne píliť. Ale vyspala som sa dobre. Napochytro si pobalím veci a plná nedočkavosti sa poberám dolinou až k Prielomu. Okolité štíty sa kúpu v rannom svite a aj príroda to dáva poznať, že je príjemné letné Tatranské ráno. Kamzíky pobehujú po lúčinách a naháňajú kvapky rosy :o) kdežto svište vybiehajú z nôr a naháňajú sa navzájom. Je to v skutku .... neopísateľné. A ja, moja maličkosť, som v celom tom dianí. V hre tejto prírody.

Cestička do Prielomu je kľukatá, ale rýchlo naberám výšku a čo nevidieť stojím v sedle. Vybieham si na Vežu nad Prielomom a pozerám do doliny, ktorú práve opúšťam. Na druhej strane Prielomu sa rozprestiera chládok, slniečko tam svojimi lúčmi ešte nedotiahlo. Kramle a reťaze sú studené až oziaba ruky. Ale aj tento pocit je vzrušujúci, pocit chladného železa, po ktorom schádzam dole. Pri zostupe sa mi otvára pohľad do novej doliny, ktorú nepoznám a je pre mňa záhadná. Moje oko sem nikdy nedovidelo a preto sa neviem vynadívať. Škoda, že tu nie je Duško aby mi povedal, čo je tamto za vrchol a ako sa volá tamten a či sa cez ten hang dá prejsť? Možno nabudúce .... budem vedieť odpovede na moje otázky.

Z Poľského hrebeňa odbáčam po žltej značke na Východnú Vysokú. Prekvapuje ma máličko lezecký terén na vrchol. Teším sa z toho, že opäť použijem aj ruky a trochu sa na tých skalách popučím. Po chvíľke som na hrebeni a naskytá sa mi krásny pohľad do dvoch dolín. Jednej, ktorou som vyšla a druhej, ktorou budem schádzať. Kráčam k vrcholu a neviem sa vynadívať na vôkol. Som na ňom sama, slniečko už príjemne svieti. Vyťahujem raňajky a v luxusnej reštaurácii s výhľadom na Gerlach, Vysokú, Rysy, Lomnický.... si ich vychutnávam. Po nekonečnom obdivovaní Tatranských štítov si vyťahujem knižku a začítavam sa do jej obsahu. Slniečko ma hreje a vánok sa pohráva s vlasmi, je tu ticho a svieži vzduch dodáva kyslík všetkým mojím bunkám. Som šťastná.

Keď sa začínajú objavovať ľudkovia, dám posledné pohľady a posledné nádychy tejto krásy a schádzam do Velickej doliny. Cestička ma čaká už len dole, už sa nikám škriabať nebudem. Čím som bližšie k Sliezskemu domu, otvára sa mi krásna dolina. Pozerám sa na tie veľké zelené pláne, ktoré ohraničujú krásne steny Granátové, Velické a Gerlachu a pomedzi tu nádheru sa ako v rozprávke tiahne kameňmi vykladaný chodník. Čerešničku tejto krásy tvoria farebné kvietky, ktoré sú rozsypané všade navôkol. Pripadám si ako v inom svete, ako v nejakom krásnom obraze.

Na Sliezskom dome si dám kávičku, posedím a dobijem si mobil. Z Tatier ma berie tatko. A aby sa mi mohol dovolať, musím dobiť baterku, ktorá úplne zdochla. Milá slečna čašníčka mi s radosťou požičiava svoju nabíjačku. Po dobití bateriek v mobile a mojich sa poberám po červenej značke do Starého Smokovca. Obloha sa medzi časom tiež zatiahla. Žiadne vrcholy krásnych Tatier nevidieť. Ja ich však vidím, mám ich v myšlienkach a môžem ich vidieť keď po tom moje srdce zatúži. Svoje dvojdenné dobrodružstvo končím v obľúbenej cukrárničke pri koláčiku. Cez zadné okno hodím posledné pohľady smerom k Tatrám a spokojná sa usadím na sedačke auta. Usmievam sa, zažila som niečo krásne .....

Petrika

Dolina Zeleného plesa

Príroda nad Brnčalkou

Záver Veľkej Zmrzlej doliny, blížim sa k Baraniemu sedlu

Pohľad do Malej Studenej doliny k Piatim Spišským plesám

Na vrchole Baraních rohov

Téryho chata, Žltá stena, Prostredný hrot

Jedna zo štyroch chát, ktoré som navštívila za dva dni

Baranie rohy a zostupová cesta k Térinke

V Priečnom sedle

Ráno nad Zbojníckou chatou

Východná Vysoká, sedlo Prielom a Divá veža

Litvorová dolina a pohľad na Vysokú a Rysy z Prielomu

Na Poľskom hrebeni

Pohľad do Velickej doliny

Veľká Studená dolina so Zbojníckou chatou

Sedím na Východnej Vysokej a za mnou je Gerlach

Zostupová cesta z Prielomu

Krásne lúky Velickej doliny