Lezecký klub Humenné

Od začiatku roka bola v pláne klubu akcia“ Rakúske a Talianske Dolomity“ na ktorú sa každý veľmi tešil. Prešlo pár týždňov a zopár akcií a prišiel čas splniť plán. Nanešťastie Endži rodina musela auto predať a čas, pokiaľ kúpia nové bol práve časom, kedy sa odchádzalo. Teda sme sa museli zaobísť len s jedným, čo podstatne skresalo nielen počet zúčastnených členov, ale aj plány akcie. Možno sa niekto bude hnevať, ale nakoniec som ako vodič, organizátor a predseda nášho klubu rozhodol o zložení: Endži a jej dcéra Denisa, Maroš, bobrík Vlado a ja – Jožko, alias Luigi.

Teda piati sme v sobotu 28. septembra o polnoci nastúpili do fiatky Marienky, jej kufor po strechu naplnili matrošom Od a vyrazili naprieč slovenskom. Cieľom bol Lienz, konkrétne kemp pri jazere TristacherSee, kam sme dorazili okolo obeda, teda po 11tich hodinách jazdy.

Recepcia mala siestu a tak sme plne naložení vyrazili ďalej, hore platenou cestu a nespočetným množstvom serpentín k chate Dolomiten Hute. V pláne bola na začiatok krásna a jednoduchá ferata vedená ponad vodopád, nanešťastie sme však nemali mapu oblasti a tak nám dosť dlho trvalo, kým sme u personálu zistili, že táto ferata je mimo tejto oblasti a na ostatné nám už čas nevyšiel a aj počasie sa akosi kazilo. Tak sme sa rozhodli poliezť si na krásnych skalách pod chatou, ktorých dolezenie je rovno pri pivečku.

Je to krása mať v jednej oblasti feraty, lezeckú tréningovú oblasť, značené cyklotrasy s peknými traťami, pekný kemp s jazerom na kúpanie a navyše v neďalekom mestečku aj lezeckú stenu a iné športový aktivity. Myslím, že na budúce sem prídem podstatne na dlhšie. To Slovensku ešte veľmi dlho potrvá, kým zistí, ako sa robí kvalitný cestovný ruch.

Zaistených ciest na skale bolo dosť a rôznych obtiažností aj dĺžok a ak by bol čas určite by sme si všetci zaliezli aj na druhý deň. Ale ... Po návrate do kempu sme sa vybalili, postavili stan a Endži sa podujala na vyprážaný syr, avšak pripravený nie v reštike, ale na našom variči skromných podmienkach kempu. A veru sa jej vydaril.....mňam a gratulujem kuchárke.

Najedení sme sa uložili k spánku aby nás ráno prekvapilo. Čím? Zasneženými vrcholkami a sčasti aj zjazdovkami. Oproti ležiaci GrossGlockner a skupina Venediger Groupe bola komplet vysnežená. A navyše sa fakt výrazne schladilo a zmrzli aj naše plány o prejdení vodnej feraty i o lezení. A tak sme plán poposunuli a vyrazili smerom na neďaleký hraničný prechod s Talianskom – Sillian s cieľom prejsť jednoduchú feratu v oblasti sextenských dolomitov v okolí Tree Cime – Drei Zinnen. Avšak aj z tohto plánu sme pre dážď upustili a presunuli sa rovno do mekky lezenia – do Arca, neďaleko jazera Lago di Garda. Ó... ako nám krásne počasie rozprúdilo v žilách krv. Príjemné slnečné lúče, rekreačná atmosféra a prítomnosť južnej biosféry nás nasmerovali rovno do ulíc lezeckého mestečka Arco a rovno do obchodov z lezeckým tovarom. A dobre sme spravili. Kúpiť expreskový set s piatimi kusami za 33 Eurík, je u nás nemožné. A tak sa dovybavili expreskami Vlado aj Maroš. Nečudo, že nám mestečko padlo do oka a okrem fajnej zmrzliny sme šli rovno do reštiky okoštovať Italské víno a špagety. Každý si dal niečo iné a potom sme si navzájom koštovali (aj keď z fotiek to vyzerá, ako by som bol lachvatý len ja ).

Spočiatku zlé ráno sme obrátili na krásny večer a náš druhý deň sme zakončili neďaleko známeho lezeckého kempu v našom „súkromnom kempe u Ztuhlé kočky“. Ale to, že som spal neďaleko mačacej zdochlinky odhalila až ráno Endži. Po predošlom vegeťáckom dni nás čakal celý deň na skalách v oblasti Laghel priamo v Arcu, známej ohromným množstvom árijcov všetkých pohlaví. A nesklamali sme sa, bolo ich tam hojne. Ale boli veľmi príjemní i keď čo sa týka lezeckej výkonnosti dosť slabí.

Skala v Lágheli je vápencová, dosť hladká, ale s množstvom dierok a špár. Teda lezenie bolo spočiatku viac na trenie ako na škrabky a rôznosť chytov. Ale poliezli sme si všetci do sýtosti a takmer každú cestu si všetci vytiahli na prvom konci. No na nedá mi neuviesť, že oblasť je plná ciest, ktoré sú vyistené takmer každé dva metre (ako na umelej stene) a za pochvalu stojí aj očividná starostlivosť o oblast. Len latrínka vedľa skál mohla byť kultúrnejšia a hlavne bez umelohmotného seditka, ktorú sa ťažko udržuje v čistote.

Lezenie každého tak vysililo, že sme po návrate k autíčku vybalili jedenie (Endži zase vyprážaný syr) a pri studničke s pitnou vodou sme zaplnili žalúdky. Dojedali sme za nepríjemného vetra a stmievania a tak sme si za miesto spania zvolili zas „kemp u Ztuhlé kočky“ (ktorý je hlavne zadarmo). Stavba stanov ostala na mladších a ja s Endži sme sa vybrali dobiť mobily a foťaky. Po príchode do neďalekej luxusnej reštiky sme si vyhliadli obeť – príjemnú čašníčku, ktorá nám vyhliadla stôl s elektrickou prípojkou. Dobre že už nevidela, ako sme z igelitky vybrali predlžovačku s množstvom elektrospotrebičov a ako externí elektrikári pozapánali všetko pod stolom. Veru trvalo zopár minút, čo nám spod stola trčali len vypúlené riťky, kým ruky zapájali pod stolom elektropríslušenstvo. Čakanie na dobitie sme si spríjemnili príjemným mokom WessiBieru – chutného kvasinkového piva. Po návrate už všetci spali a tak sme sa aj my v túto tretiu noc pripojili k mladým a načerpali sily do náročného budúceho dňa.

A veruže bol náročný. Po raňajkách a hygiene sme pobalili a konečne sme vyrazili pozrieť si mestečko Riva del Garda ležiace na pobreží jazera. Útulné, malé mestečko, plné paliem a krásnej kveteny nás očarili natoľko, že sme zaparkovali Marenku na benzínke a my sme sa s uterákmi a osuškami vybrali na pláž s cieľom si oddýchnuť a hlavne okúpať už trocha prepotené telíčka. Jo, sa to povie okúpať :-) Ale voda stekajúca z Dolomitov nebola príliš náchylná na kúpanie a tak sa v jazere kúpali len deti a my – prišrípnutí... Teda spískal to Maroš, ktorý sa po výzve Endži preplávať aspoň na mólo vrhol do útrob studených – žimných vĺn. To by si kámošška ľadová medvedica Sylvia labúžila, ale my ostatní, zbalamutení Marošom, sme prežívali znovuzrodenie po výjdení na sucho a teplo. A zbalamutiť sa dal aj dosť dlho odolávajúci bobrík Vlado, ktorý s Dendy plávali, akoby im ani „nevadzila žimna voda“. Ale prežili sme všetci a v zapadajúcom slniečku sme vychutnávali pohľad na surferov a jachtarov, ktorí sa k večeru rozbehli po hladine čarovného jazera vychutnávajúc nápory vetra v plachtách.

My sme sa ešte poprechádzali po večernom mestečku, občas nakuknúc do obchodíkov so všeličím možným i nemožným a pred zotmením vyrazili do miesta nášho budúceho, štvrtého kempu pri lezeckej oblasti Nago. Samozrejme, preventívne sme dorazili Vladovho „lesného ducha“, navarili večeru (tentokrát som si varenie vychutnal ja a na slaninke som popražil cibuľku, ktorá obohatila dusiacu sa kapustičku) a dokonca aj ju zjedli, postavili stan a vedľa priateľov z Česka sme zaspali na parkovisku, ktoré sa týčilo nad rozľahlou oblasťou vínnych strapcov. Tá predstava sa možno aj preniesla do snov a možno sa niekomu aj snívalo, že celú noc konzumuje bobuľky hrozna.

Druhý deň sa liezlo od samého rána. A lezenie bolo na úplne odlišnej skale. Síce vápenný, ale členitý terén si vychutnával Maroš. Malé škrabky, dierky v centrálnej oblasti ho tešili, až ho vraj bolo počuť až na široko-ďaleko. Tak sa teda vyjadrila Endži, samozrejme v dobrom. Len ja som to nepochopil a unavený predošlými dňami som obhajujúc Marošove emócie vytvoril dosť dusnú atmosféru, podobnú Ponorkovej nemoci, ktorá nás rozdelila na dve partie. Maroš so mnou a zvyšok partie. Ale aspoň si každý do sýtosti poliezol. Len smiech možno chýbal.

Oblasť Naga je fakt dobrá a vyšantí sa v nej každý, komu nevadia ostrejšia skala s občasnými vápencovými ihličkami. Dobre vyistené jednodĺžkové cesty sú v našom hodnotení od 4+ do 10. A je ich fakt hojne. A s krásnym výhľadom na nekonečné vody modrého jazera a rozkošné mestečko Riva.

Na spiatočnú cestu sme sa vybrali unavení a s boľavými prstami a pretože po nádrži fičal prievan, museli sme zájsť do Cortiny d Ampezzo natankovať super drahý benzín (1,4 za liter – fuj!). Ale aspoň sme zažili pravú atmosféru prehliadky auto veteránov. Do kempu v Misurine sme došli v hlbokej noci a pretože bolo pred záverečnou, v kempe nebola obsluha a tak sme sa po Taliansky vyspali aj túto noc s využitím služieb elektrickej siete a ja dokonca aj teplej sprchy. Fajn, ušetrili sme prašule, ktoré nám skrátili cestu z kempu až ku chate Auronzo po 7 km dlhej serpentínovej hladučkej ceste (za 20 Eur).

Ušetrené tri hodiny únavného šľapania asfaltkou sme využili na príjemné prejdenie prekrásnej feraty okolo Paternkoffelu. Už jej nástup je krásny a vchod do skalného tunela bol prekvapujúci aj pre bratov Čechov. Nehovoriac o prekrásnych výhľadoch na blízke a známe Drei Zinnen – Tre Cime. Občasné úzke rímsy v skalných stenách nerobili nám – lezcom žiaden problém, aj keď sa miestami zdržiavali snehové polia. Čo nás prekvapilo boli tunely v kamennej hore, vybudované Talianskými vojakmi počas prvej svetovej vojny v 1914 -1918 roku. Vtedajšia neskutočne úmorná robota však dnes prináša úžitok celému severnému taliansku, ktoré ťaží z návštevnosti všadeprítomných ferát. „Každé zlo je na niečo dobré“, ale cena životov vojakov bola privysoká. Dúfam, že sa tam hore tešia aspoň tak ako my, ktorí sme prešli feratu až ku chate Drei Ziinen Hute, kde sme sa napapali a napili a spokojní a značne unavení vykročili smerom k zaparkovanej Marene. Tá nás a odpočinok potom viezla domov – na slovensko – do Humenného, kde sme už v sobolu ráno o 8mej vychutnávali „príjemnú atmosféru“ zamračenej oblohy a studeného a vlhkého vzduchu.

Prekrásny týždeň v taliansku nám dúfam ostane veľmi dlho v spomienkach a vždy, keď nám bude otupno si oprášime spomienky a možno aj opäť zaradíme do plánu na budúci rok aj oddielovú akciu DOLOMITY 2011.

Foto nájdete v albume.

Viac foto je na http://picasaweb.google.sk/kozmonjozef/RakuskoATaliansko289Az4102010#
a http://picasaweb.google.com/zidzikvlado/Italy29849?feat=content_notifica...
-jožko-