Lezecký klub Humenné

Posledný januárový víkend sme využili pozvanie od Michalovských lezcov na spoločnú akciu v Bielovodskej doline. Išlo o lezenie ľadov pri Lysej Poľane.

Vybrali sme sa v zostave Dušan s Petrou a ja s Marošom. Maroš mal na ľadoch premiéru a ja som to šiel skúsiť po druhý krát. S nejakou vlastnou i požičanou výbavou sme vyrazili na cestu piatok po druhej hodine poobede. Maroš s Petrou vybrali v ten deň dovolenku, Dušan si dovolenku spravil sám a po mňa sa stavili cestou , kde ma vyzdvihli z práce. Vtesnaní s batohmi do "ford-ky" sme nabrali smer Poprad, v ktorom sme sa úspešne zbavili pár mesačných výplat v prospech miestnych outdoorových obchodov. S prievanom v kapsách, ale s dobrým pocitom, sme už za tmy dorazili na ubytovňu v Lysej Poľane.

Po ubytovaní sa a zoznámení s Michalovskou partiou nasledoval program večera, o ktorí sa postaral Stano, prednáškou o ľadovom lezení. K programu neskôr prispeli všetci so svojimi zásobami vína a iných dobrôt. Podával sa i guláš, o ktorý sa postaral klub Michalovských lezcov. Keď ku gulášu prirátam svoje zásoby jedla, kľudne by som tam mohol ostať celý týždeň.

Predsavzatia na sobotňajšie ráno boli prehnané. Skoré vstávanie a rýchly výjazd k neďalekým ľadom nevyšiel. Keď sme sa vyhrabali z teplých spacákov, bolo už o pár hodín viac ako sme čakali. Po nabalení ruksakov sme konečne šliapali Bielovodskou dolinou. K ľadom to bolo necelú pol hodinku rezkej chôdze. Cesta viedla len pár metrov od Slovensko-Poľskej hranice, za ktorou šla súbežne s nami cesta na Morské oko, najväčšie pleso v tatrách. Posledných pár metrov k nášmu cieľu bolo strmým svahom, na ktorý sme sa tešili až cestou späť. V toľkom snehu ktorý tam bol, sa to schádzalo šmýkaním po zadku. Bol to najrýchlejší a najľahší spôsob schádzania. Na dnešný deň sme si vybrali liezť "Kaskády", ktoré mali najmenšiu obtiažnosť. Neboli sme tu prvý, čo ani neprekvapovalo. Postavili sme sa za partie Poľských i Slovenských lezcov, ktorí podľa všetkého neboli na ľadoch po prvý krát, keďže im to išlo celkom rýchlo.

Zabíjali sme čas vyťahovaním lezeckého materiálu z batohov, odhrabovaním snehu a pitím teplého čaju z termosiek. Tu som vedel oceniť prilbu na hlave, ktorú som zabudol na ubytovni. Každú chvíľu padali kúsky ľadu, ktoré sa ulamovali pod údermi cepínov a mačiek lezcov nad nami. Po zlanení jednej partie lezcom a posledných úpravách sme prišli na rad. Ja som si vyrobil provizórnu prilbu z rukavíc pod čiapkou. "Kaskády" sme liezli na tri dĺžky bez väčších problémov. Ťahali to Petra s Dušanom. Mne, myšlienka na zakladanie istiacich šrúb do ľadu, keď človek visí na ľade len silou vôle nenadchla. Vybál som sa i keď som liezol na druholezca. No čím viac som sa bál, tým lepší pocit som mal po dolezení.

Do večera sa nás vystriedalo na ľade ešte veľa. Slnko už zapadlo, keď sme sa šmýkali po kolmom svahu dole na cestu. Skvelé zábery rýchlo sa rútiacich kamarátov mi zbabrala batéria foťáku.
Večer bol v znamení guláša a vína. Vyblbli sme sa na ľadovej ploche pred ubytovňou a akcie chtivý Stano, nám pripravil ďalšiu zaujímavú prednášku. Tento krát o lavínovom nebezpečí. Do spacákov sme sa utiahli po polnoci, niektorí aj neskôr (napr. ja - veď stále bolo čo vy...strája...ť).

Nedeľné ráno sme vstali už skôr ako to predošlé. Vyrazili sme znova k ľadom, ja som si už zobral i prilbu. Nechcel som ďalej pokúšať mojich anjelov strážnych, ktorí sa včera pri mne zapotili. Na dnes sme si vybrali "Adin úsmev". Spolu s Michalovskou partiou sme okupovali tento ľad celý deň. Čas od času sa ukázali i nejaký cudzí lezci, no keď videli ten dav ľudí pod ľadom, hneď to vzdali. Táto "Aďa" sa mohla len usmievať, keď videla naše vypleštené oči, či stisnuté rite na niektorých úsekoch. Rozhodne lezenie na nej stálo za hriech, pre niektorých i viackrát. Pri návrate na ubytovňu nám znova pomohol strmý svah i gravitácia, keď sme sa rútili s batohmi na pleciach na zadku až k ceste.

Do tepla ubytovne sme dorazili okolo štvrtej, kde nás čakal zohriaty posledný hrniec guláša. Boli sme medzi poslednými, ktorí odchádzali domov. Na posteliach kde sme spali ostali už len naše porozhadzované veci. Po pobalení sa, som si našiel ešte celú štangľu salámy a 1,2 kg konzervu, z ktorej som spravil putovný pohár čo vláčim so sebou dva víkendy v už i bez neho plnom batohu. Chýbalo ešte všetky veci naložiť do našej "ford-ky" a vyraziť na cestu domov.

Vlado

Ďalšie fotky na našich picasoch:
https://picasaweb.google.com/zidzikvlado
https://picasaweb.google.com/dusan.spura

Ranné šliapanie Bielovodskou dolinou

Krásne severné pohľady na Rysy

Pod ľadom Kaskády

Prvé metre

Marošova prvá dĺžka

Druhá dvojka Peťka s Vladom

Dušan s Marošom pokračujú k druhému bezpečnejšiemu štandu

Peťka doberá Vlada a Dušana istí Maroš pri lezení tretej dĺžky

Tretia dĺžky

Vlado pod prvým štandom

Maroš sa blíži k strmšiemu úseku

A je v ňom

Nádherné pohľady kúsok nad ľadom – Ganek, Vysoká, výrazné Rysy a napravo Mengusovské štíty

Celé Kaskády

Ovešaný Maroš

Trochu sme čakali na posledných

Večera na izbe

Zábava pred ubytovňou

Chceli sme vyraziť skôr, ale nie každému sa chcelo ...

Peťka mixuje prvú dĺžku Adinho úsmevu

Štand pred jaskynkou

Stano v druhej dĺžke

Pohľad na jaskynku a druhú peknú dĺžku

Posledné foto pod ľadom