Lezecký klub Humenné

3.1.2010 – 31.1.2010 Tri dni po novom roku pokračujeme šikmo na západné pobrežie aj cez obľúbenú oblasť Wanaka. Zdržíme sa tu len dva dni, kde prvý využívame na mesto, internet a pohľadnice a druhý na lezenie. Trochu sa ponáhľame za prácou na sever Južného ostrova a po ceste tam ešte máme ľadovce a Nelson Lakes (niečo ako naše Západné a Vysoké Tatry).

Lúčime sa s Wanakou a okolo jazier Hawea a druhého konca jazera Wanaka prechádzame na západné pobrežie. Cestou sa ešte zastavíme pri vodopádoch, kde sa k jednému musíme predierať pralesom, doslova. Skúsenosti máme, tak „pohoda“. Síce sa nedostaneme až k nemu, ale pohľad na mohutný prúd vody v obrovskom kaňonovitom strmom komíne je úchvatný. Celý zvyšok večera prejazdíme už okolo pobrežia a hľadáme miesto na spanie čo najbližšie k prvému ľadovcu Fox.

Nepodarilo sa, noc trávime pár kilometrov za, ale máme to blízko k jazeru Matheson. Mal by to byť prekrásny pohľad na Mount Cook a Mount Tasman. Bohužiaľ počasie nám to nedoprialo, hrebeň je zahalený, ale aj tak je pekne a my to využijeme na prechádzku okolo jazera. Určite to stojí za to, ak je dobré počko. Už sa tešíme k ľadovcu, hlavne Stano, chce sa aspoň dotknúť. Máme šťastie. Po 5 minútach stojíme pred plôtikom, chodník je zasypaný, a tak sa dá ísť ďalej iba so sprievodcom (v tom je aj prechádzka po ľadovci a do trhlín). Samozrejme za pekné peniaze. Ďalšia túra, už dlhšia, asi 2 hodiny :-) je k ľadovcu Franz Josef. Už to vyzerá nádejne, ale oplotenie nás zadrží asi 30 metrov pred čelom ľadovca. Iba sprievodca.

Ide sa ďalej nahor k ďalšiemu prírodnému dielu – Pancake Rocks. Za zmienku stojí prechod mostom s jedným pruhom spoločným pre autá (oba smery) a vlaky. Žiadny semafór, iba tabuľa kto má prednosť. Stojíme na začiatku, smejeme sa a kukáme či niečo ide. Vlak nie, auto nie, tak môžeme my :-)

6.1. sa dostávame k spomínaným skalám, v preklade palacinky. Aj to tak vyzerá a k tomu sa tu vyhral príboj. Je to asi najkrajšie miesto na západnom pobreží, plus ľadovce, a to je všetko (ospravedlňujeme sa ak nie).

Oblasť Nelson Lakes je zahalená v mrakoch, tak sa ide až do Motueky. To je miesto kde má byť kopec roboty. Tak nám to všetci hovorili, ale padáme na kolená. Je kríza, domáci sú nezamestnaní, tak nám povolenie nedajú. Zaujímalo by ma, či domáci pôjdu robiť na farmu. Hm. Tak sa kúpeme v mori s piesočnatými plážami a turistikujeme po plážach a útesoch. Vybrali sme si posledný úsek treku Abel Tasman a môžeme povedať (aj po prejdení celého treku – samostatný článok), že je najkrajší. Ľudoprázdne pláže, piesok, útesy, tulene … paráda. Cestou späť do Motueky využijeme skalky na lezenie.

Konečne do kempu. Po 10 dňoch sprcha, pranie, varenie niečoho normálneho, pečenie kakaového závinu. A rozmýšľame čo so zvyšným časom. Už ako úplne posledná možnosť s robotou je Blenheim. Znamená to presun na východné pobrežie v prípade potreby môžeme odbehnúť do Christchurch (300 km) a presunúť letenky. Aj sa tak stalo. Ideme na letisko a presúvame let na 11.3. a z Aucklandu. Bohužiaľ nie pre to, že máme prácu (ani Blenheim), ale že chceme vidieť Severný ostrov a skúsiť Mount Cook. Stano nie je nadšený (je to ďalších 300 km tam a späť), ale pokiaľ sa chce diviť zakaždým keď spomenieme Cooka, tak nech sa diví. Šli sme na Zéland aj s cieľom vystúpiť na jeho najvyšší vrchol, tak si nenecháme ujsť poslednú možnosť. Má na výber, ale vyberá si, že ide s nami pod Cooka, aj keď nevie čo tam. Hádam to zvládne tých 5-6 dní.

Presun je nezaujímavý a vlastne už v deň príchodu vyrážame hore. Čo je samostatný článok: „Kuko“ sa nekoná tak ideme Ball Pass.
Vyšlo to tak, ako to vyšlo. Presúvame sa na sever cez Castle Hill, kde skúšame liezť, ale nedarí sa ani na druhom. Veľmi ťažká oblasť a hlavne pre bouldorvanie. Bouldristi tam určite musia ísť. Ďalší cieľ je Arthur's Pass (znova pekné kopce, hlavne v zime), ale počasie nám nepraje. Prespíme v stane pri prístrešku, kde spoznávame milú polrodinku, mamka Češka, syn Arab (žijú v ČR) a majú stopárku z Belgicka :-) Dáme pokec pri ohni skoro až do jednej ráno.

Konečne trek po dlhých dlhých troch dňoch :-) Abel Tasman – samostatný článok: Nezvyčajná túra.
A znova sa 2 dni kúpeme v mori na pláži Kaiteriteri. Odbehnite si tam, piesok, teplá voda .... heh, „... ale je nám hej, ale je nám dobre …“, chytáme bronz a mierne pripečení ideme na posledný trek na Južnom ostrove – Queen Charlotte. Zároveň sa z toho stal aj posledný trek v trojici. Trval 2 dni, a ani neviem čo spomenúť. Modrá voda, modrá obloha, zátoky, horúco. Pred odchodom dáme kúpeľ a skoky z móla a presúvame sa do Pictonu, jediného mesta odkiaľ sa dá dostať trajektom na Severný ostrov. Nad mestom trávime 80. noc a poslednú noc na Južnom ostrove. Strašia nás policajti, tak sa presunieme ďalej a je to OK.

Plavba je zároveň aj ako vyhliadková plavba po mori pomedzi fjordy a zátoky. Hľadíme na osvetlený Severný ostrov (hlavné mesto Wellington) a v diaľke, na opačnej strane lode, sa stráca Južný ostrov pri zapadajúcom Slnku. Tretia časť, posledná, bude o Severnom ostrove, na ktorý máme 40 dní. Musíme tam vopchať hodne vecí, 4 sopky, termálne oblasti, Auckland, poloostrov Coromandel, pláže atď. Už len to počasie…

Dušan a Peťka